Povesť o drakovi po mantácky

"De metzenseifna Kiech"

Trinásťročný Matej Drábik z Medzeva sa zdokonaľuje pomocou pána Walter Bistiku v detailoch mantáckej výslovnosti... 

Medzevský básnik Peter Gallus (1868-1921) zapísal povesť o drakovi v mantáckom dialekte. Jeho balada "De metzenseifna Kiech" začína takto:  

"Bo itzt de Kiech steht

duet boa a grosse Sott

ond me—en en Gesüda,

duet hot a Drach gebohnt.

Dea Drach hatt dreuzehn Haapa,

hot Feua ond Flamm gespeit,

hot andas nüscht gefressen,

als Metzenseifna Leut."

Scéna s bábkou a zo smoly:

"Noch vilen langen Bälzen

hot en es Peech zetriim,

von Drach es andas goa nüscht,

non Staab ond Äsch gepliim.

Vom Feua bos-a gespeit hot,

es de Sott schö- ausgetreugt

ond es a schöna Platz boan

ond es a Platz noch heut."

Rýchla jazda do Medzeva

Bolo pol tretej poobede, sedeli sme v kaviarni a premýšľali o tom, ako by sme sa mohli čo najrýchlejšie dostať do Medzeva, aby sme načas stihli začiatok divadelného predstavenia o piatej. Môj spoločník pri kaviarenskom stole krátko telefonoval a onedlho po tomto rozhovore sme už sedeli v aute - s Rudolfom Schusterom, bývalým prezidentom Slovenska. Pán Schuster vyrastal v Medzeve a sám je Manták.

Vodič si to hnal razantnou jazdou smerom do Medzeva, na ceste odvážne predbiehal. Zapla som si bezpečnostný pás, čo pán Schuster s pobavením ohodnotil ako „typickú nemeckú opatrnosť“. Neprešlo ani šesťdesiat sekúnd a už mi po nemecky rozprával svoj pohnutý životný príbeh. Rozprával mi o svojom bratovi, ktorý ako partizán bojoval proti nacistom a o svojom otcovi, ktorý v brazílskom pralese filmoval anakondy. Na ceste plnej zákrut, ktorá nás viedla cez zelené kopce Slovenského krasu, mi s hrdosťou líčil pribeh ako v poslednom medzevskom hámri učil švédskeho kráľa kováčskemu remeslu… 

Počas našej 30 minútovej „rýchlojazdy“ sa vo svojom rozprávaní naozaj rozohnil – rozplýval sa v spomienkach na svoju prvú cestu do Západnej Európy, na prvú Coca Colu, ktorú ochutnal vo Viedni, na Reeperbahn (najslávnejšia zábavná tepna na svete) aj s Herbertstrasse, kde ho prepašoval bratranec, ktorý vtedy žil v Hamburgu – samozrejme len čisto za účelom poznávania!

Na záver som do daru dostala tri z jeho štyridsiatich kníh, ktoré napísal o svojom živote a svojich dobrodružstvách. Pre istotu má niekoľko knižiek vždy so sebou v kufri auta …Ďalšia expedícia na tohoročné leto je už naplánovaná – zavedie 79-ročného do najvýchodnejšieho polostrova Ázie v Rusku – na Čukotku.

Rudolf Schuster sa narodil v roku 1934 v Košiciach ako syn medzevského tesára s karpatsko-nemeckými koreňmi. Od 1964 do roku 1990 bol členom komunistickej strany, od 1983 bol primátorom vo svojom rodnom meste Košice. V novembri 1989 sa pripojil k opozícii a bol zvolený za predsedu parlamentu, na tomto poste zotrval do konca júna 1990. V roku 1994 sa opätovne vrátil do úradu ako primátor mesta Košíc. Od 1999 do 2004 bol prezidentom Slovenskej republiky. 

Drak v Medzeve

Keď sa Sarah Neumann prvý krát dopočula o malom meste Medzev, nechcela tomu najprv ani uveriť.

O karpatských Nemcoch v Rumunsku, počula Sarah, ktorá je z Frankfurtu, už častejšie. O nemeckom dialekte, ktorý sa od stredoveku zachoval v udolí rieky Bodva, sa dozvedá 20 ročná prvýkrát až v Košiciach. Žije tu už 10 mesiacov, v meste, ktoré je len 30 km vzdialené od Medzeva. V Košiciach vyučuje v rámci programu organizácie pre dobrovoľníkov „Kulturweit“, nemčinu na dvoch gymnáziach.

Onedlho sa Sarah vydáva na objavovať ”údolie Mantákov”, kde navštevuje aj tamojšiu základnú školu. Spolu s deťmi školy sa spoločne rozhodnú inscenovať divadelnú hru. Hra rozpráva o vzniku Medzeva a zakladá sa na jednej starej povesti.

V tejto povesti sa hovorí, že cez územie dnešného námestia pretekal niekedy potok a vytvoril tam veľký močiar. V močiari žil zlý drak, ktorý držal obyvateľov mesta v strachu – požieral totiž mladé dievčatá a ženy. Domáci sa radili, akoby vedeli draka s trinástimi hlavami zabiť. Na riešenie prišla nakoniec vdova po dedinskom obuvníkovi – z roztopenej horúcej smoly vyformovala bábku dievčiny a obliekla ju do pestrého medzevského kroja. Potom ju v noci postavila k močiaru. Drak sa nechal pestro odetou bábkou obalamútiť. Nenásytne si pochutnal na bábke zo smoly, z čoho vzbĺkol a zhorel. Z draka ostal len kopček popola. Oheň ale vysušil močiar a tak si mohli obyvatelia na suchej zemi postaviť svoje domy.

„Odkedy Sarah s deťmi nacvičuje divadlo, žiaci sú rozjarení. U nás v škole už dávno nepracoval niekto, koho materinským jazykom je nemčina“, hovorí mladá učiteľka z Medzeva. Na základnej škole sa nemčina vyučuje už od prvej triedy, v niektorých triedach dokonca až 6 hodín týždenne. Pritom sa deti učia ešte aj daľšie cudzie jazyky ako angličtinu a ruštinu. Mantáčtinu ale nikde v učebných osnovách nenájdete. Pritom pedagogicky zbor školy pozostáva z polovičky z Mantákov. Medzi sebou sa rozprávajú len v nárečí. Usmievajúce sa učitelky pripúsťajú, že mantáčtina je ich „tajným jazykom“.

Teraz už vzácnemu dialektu rozumejú len dvaja, traja žiaci v jednej triede. V roku 1993 ho ovládala ešte polovica školákov. Tendencia je klesajúca – už viac než 60 rokov. Pani Ing. Gertúda Schürgerová, zástupkyňa riaditeľa školy hovorí, že „Mantácky sa deti naučia len vtedy, ked sú obaja rodičia Mantáci a sa mantáčtina doma používa“. Toto je dnes už veľmi zriedkavý jav.

Výučba a používanie nemeckého jazyka sú od 1990-tych rokov v Medzeve ako aj iných slovenských obciach s nemeckou menšinou opäť podporované. Túto skutočnosť si cení aj fotograf a mestský kronikár Walter Bistika – „Stáva sa to ale na úkor mantáckého dialektu. Ten ovládavajú už len starí a tí pomaly vymierajú“ – dodáva 84-ročný pán v spisovnej nemčine.

Trinásťročný Matej Drábik je jeden z mála detí v meste, ktorí od malička vyrastali s mantáckym dialektom. Do svojich piatich rokov hovoril plynule mantácky. „Potom, čo som ale začal chodit do školy a nevedel som skoro ani slovo po slovensky, moja mama prestala so mnou hovoriť v mantáckom dialekte“ – jeho znalosti bohato vystačia, aby vedel povesť o drakovi predniesť v mantáckom nárečí. Walter Bistika si skúšky divadeľného predstavenia nenecháva ujsť – prichádza na ne denne. Niekoľko málo dní pred premiérou sa zdokonaľuje Matej pomocou pána Bistiku v detailoch mantáckej výslovnosti.

V divadelnej hre, ktorú žiaci siedmej triedy medzevskej Základnej školy v minulých týždňoch skúšali so Sarah Neumann, hovoria deti po nemecky, slovensky a mantácky.

Divadeľná hra sa uvedie budúci pondelok pod vedením dobrovoľníčky z „Kulturweit“ Sarah Neumann, lektorom nemeckého jazyka Friedrichom Burrichterom ako aj medzevského umelca Helmuta Bistiku. Premiéra sa koná dňa 10. júna 2013 o 17.00 h v medzevskom Mestskom kultúrnom stredisku.

Pre Sarah Neumann sa čoskoro po premiére končí ročný pobyt v Košiciach. O existencii mantáckej komunity na východe Slovenska dnes už nepochybuje. O Mantákoch a povesti o drakovi bude Sarah po svojom návrate do domova určite rozprávať svojim praiteľom…

Divadelná skúška

Vdova si praje zomrieť, najprv ale musí zabiť draka...

Umelec Helmut Bistika pomáha „smrti“...

Drak je mŕtvy, obyvatelia Medzeva sú vo sviatocnej nalade



Učinkujúci: Sarah Neumann, dobrovolníčka "Kulturweit" v Košiciach, Helmut Bistika, umelec a umelecký pedagóg z Medzeva, Friedrich Burrichter a Frank Steffen, lektori nemčiny na košických gymnáziách

Ak sa chcete dozvedieť viac o mantáckom dialekte:

PhDr. Gabriela Schleusener a Dr. sc. Heinz Schleusener "Wörterbuch der deutschen Mundart in Metzenseifen" (Slovník nemckého nárečia v Medzeve).
Tohoročná publikácia sa dá objednať v nemčine v nakladateľstve Shaker Verlag.

A viac o Mantákoch a Medzeve.

Noc múzeí

18. mája 2013 bola v Košicach „Noc múzeí“. Mesto sa predviedlo vo svojej čokoládovo-sladkej podobe – vo svojej tradičnej multikulturálnej pestrosti. Osobne sa mi podarilo zažiť len malý útržok z nespočetných podujatí, ktoré sa uskutočnili od piatej poobede do pólnoci v múzeách a galériách Starého mesta.

Dom remesiel na Hrnčiarskej ulici

Hrnčiarsky kurz

Zmena miesta - Mäsiarska ulica 35, pamätná izba Sándora Máraiho: Počas „Noci múzeí“ vkĺzol istý mladý muž v obleku, kravate a lakovkách naspäť do doby roku 1900, kedy sa narodil Sándor Márai.

v pamätnej izbe Sándora Máraiho

Márai sa narodil ako Sándor Károly Henrik Grosschmid. Bol synom advokáta a neskoršieho kráľovského vicenotára. Po Prvej svetovej vojne Márai opustil Košice a študoval žurnalistiku v Lipsku. Pracoval pre „Frankfurter Zeitung“ (Frankfurtské noviny) vo Frankfurte až pokým sa nepresťahoval do Berlína, kde v 1920-ich rokoch v prostredí literárnej anvatgardy a kaviarenskej kultúry nachádza svoju skutočnú identitu ako spisovateľ. 

V roku 1929 sa po dlhom pobyte v Paríži vratil spolu so svojou židovskou manželkou Ilonou (Lola) Matzner do Maďarska, kde sa z neho čoskoro stáva jedna z najdôležitejších spisovateľských osobností vtedajšej generácie. Jeho kritické postoje a názory o kolaborácii maďarskej hlavy štátu Miklósa Horthyho s nacistami počas Druhej svetovej vojny, urobili z neho vo vlastnej krajine „personu non grata“, čo ho v roku 1948 priviedlo k emigrácii. Jeho život skončil tragicky – v americkom exile v roku 1989 spáchal samovraždu.

Legitimácia emigranta Sándora Máraiho

Pamätná izba na Mäsiarskej ulici 35 vystavuje spisovateľové osobné predmety. Do svojho rodičovského domu v Košiciach, po svojej emigrácii Máraiprišiel už len ako návštevník. Sándor Márai sa dnes považuje za najznámejšieho syna mesta Košíc. 

Ďalšia zmena miesta - vo vnútornom dvore Východoslovenskej galérie hrala skupina Romathan hudbu z 20. rokov 20. storočia.

Predtým než som padla do postele, nakukla som ešte do podzemnej časti Archeologického múzea, videla som bývalú "Dolnú bránu" Hlavnej ulice.  

v podzemnej časti Archeologického múzea "Dolná brána" 

Košice obdržali výsadu možnosti stavby mestkého opevnenia v roku 1290. Vykopávky v múzeu pochadzajú z tejto doby.Počas rekonštrukcie mestkého jadra v rokoch 1996-98 sa objavili pozostatky pôvodného mestského opevnenia. 

 

Košice s mestským opevnením