nedeľa 19. mája 2013

Hviezdne vojny v Košiciach




Ak chce človek v Košiciach natrafiť na stopy komunizmu, nemusí ich dlho hľadať. Sú totiž všadeprítomné. Najmarkantnejším svedkom tejto doby sú sídliská, ktoré sú roztiahnuté po kopcoch pozdĺž mestskej kotliny. Veľa názvov ulíc, dokonca celé mestské štvrte Košíc, pripomínajú obdobie studenej vojny – dobu „hviezdnych vojen“.

Moja prechádzka po mestskej časti Nad jazerom mi pripomína putovanie vesmírom – cez Námestie kozmonautov sa dostávam na Raketovú ulicu, ktorá ma vedie cez Sputnikovú ulicu na Gagarinovo námestie. O mojich potulkách po Galaktickej ulici som písala pred nedávnom.

Gigantické panelákové sídliská Luník I-IX, ktoré vyrástli zo zeme od roku 1962 do 1972 a to západne od košického starého mesta, sú pomenované podľa sovietskych mesačných sond. Tieto mali dokázať prevahu a nadvládu Sovietskeho zväzu nad kapitalistickým Západom. Dôvodom pre obrovský program výstavby bytov v Košiciach, ktorého rozsah bol v dejinách Slovenska jedinečný, bolo založenie Východoslovenských železiarní, VSŽ. Štátny podnik bol založený v roku 1959 a stal sa najväčším metalurgickým výrobcom v Československu. Zamestnával do 30 tisíc pracovníkov. V roku 2000 kúpil Východoslovenské železiarne pittsburghský oceliarsky koncern U.S. Steel. Zachránil tak podnik ohrozený platobnou neschopnosťou, za ktorú „vďačili” železiarne korupčným aféram a rodinkárstvu Mečiarovej vlády. Dnes je U.S. Steel najväčším zamestnávateľom na východnom Slovensku.

Založenie VSŽ-ky spôsobilo od roku 1960 silný nárast obyvateľstva mesta. V priebehu desiatich rokov sa počet obyvateľov Košíc vyšplhá zo 79.400 na 142.200 ľudí. Popri výstavbe sídlisk (20 tisíc nových bytových jednotiek) sa realizovali aj ďalšie mestské stavebné projekty. Funkcionálny habitat “nového človeka” mali predstaviť nákupné strediská, športové a kultúrne zariadenia.  


22 tisíc metrov štvorcových je veľká betónová stavba „Bieleho domu“ - bývalého sídla Krajského výboru Komunistickej strany Československa. Tróni v strede novej mestskej časti Západ. Podľa názoru komunistov - “najrýchlejšie rastúce mesto Československa” - potrebovalo tejto skutočnosti zodpovedajúcu reprezentatívnu budovu. Nezabudnime, že vládlo všeobecné presvedčenie, že počet obyvateľov mesta do milénia dosiahne hranicu 300 tisíc! (Tento odhad bol nadsadený o 50 tisíc obyvateľov.)

Základný kameň megalomanskej budovy bol položený v roku 1979 a o šesť rokov neskôr sa gigantická stavba mestu samoľúbo predvádzala vo svojej plnej kráse. Vínovo červené plyšové sedacie súpravy v interiéri budovy výrazne pripomínajú niekdajšiu “prepychovú” dobu. Od revolúcie 1989 sídli v budove Magistrát mesta Košice. 

V košickom starom meste je hľadanie stôp komunizmu už výrazne zložitejšie. Peter Cábocky, košický umelec “na voľnej nohe” ma berie na prechádzku po historických uličkách mestského centra. Pozostatky z komunistického obdobia vedú v centre zvláštny život, odohráva sa neviditeľne, uniká pred pohľadom okoloidúcich chodcov.

Pokračovanie nasleduje v článku "Nositeľ Radu práce".



Teilen

piatok 17. mája 2013

Mesto vo festivalovej a folklórnej horúčke

V máji mesto Košice znenazdania zakvitne a svojmu titulu “Kultúrne hlavné mesto” robí česť. Už necítiť smútok, ošumelosť a pochmúrnosť, také typické pre začiatok apríla... V máji  sa už počas prvého festivalového týždňa presúva život mesta pod jarné nebo a buráca radosťou a nadšením. Všetko sa deje v rámci Dní mesta Košice. 7. máj  - dátum, ktorý obyvateľom mesta hrdo pripomína, že v tento deň dostali Košice v roku 1369 od uhorského kráľa Ľudovíta I. významnú listinu s kráľovskou pečaťou. Táto listina, ktorá je v Košiciach dodnes uchovaná, je považovaná za najstaršiu erbovú listinu mesta v Európe. MUDr. Richard Raši, primátor mesta, už tradične udeľuje pri tejto príležitosti angažovaným občanom mesta vyznamenanie - “Cenu mesta”. Je to každoročne sa opakujúci rituál.


Celý minulý týždeň na košickej  pešej zóne si nachádzali ku mne cestu zvuky folklóru. V dňoch 9. až 11.mája, v nadväznosti na “Dni mesta Košice”, sa konali vystúpenia v rámci “Dni Pentapolitany”, ktoré mi ponúkali aj príležitosti k ďalším objavom o dejinách mesta. počas vystúpenia jedného súboru ľudových tancov ma úplne opantal cimbal – tradičný ľudový hudobný nástroj. Cimbal je ako ľudový hudobný nastroj vo východnej Európe veľmi rozšírený. Cimbal je úderový strunový nástroj, hrá sa na ňom prostredníctvom priamych úderov cimbalových paličiek na struny nástroja. Ale v porovnaní s krabicovým hudobným nástrojom “Hackbrett", ktorý je známy v Nemecku, stojí cimbal - podobne ako klavír - na nohách a má aj tlmiaci pedál. Tento nástroj od 19. storočia zohráva významnú úlohu v ľudovej hudbe vo východnej Európe a je až do dnešných dní neodmysliteľnou súčasťou skoro každej ľudovej hudby, a to tak slovenskej ako aj maďarskej. Malú ukážku hry na tomto zvláštnom hudobnom nástroji, ako aj ďalšie malé objavy nájdete na tomto krátkom videu:




*Pentapolitana je spoločný projekt piatich miest z východného Slovenska – Košíc, Prešova, Bardejova, Levoče a Sabinova – ktoré sa v rámci projektu „Košice - Európske hlavné mesto kultúry 2013“ zameriava na úzku kultúrnu, ako aj hospodársku spoluprácu v regióne. Projekt Pentapolitana bol iniciovaný 19. mája 2012 - v deň 600-ročného výročia dohody – s rovnakým názvom- z roku 1412, ktorá už vtedy spečatila spoločný obchod, hospodársku a kultúrnu výmenu medzi spomenutými piatimi východoslovenskými mestami. Pentapolitana opätovne oživuje túto medzimestskú spoluprácu, a tak podporuje rozvoj
potenciálu východoslovenského regiónu.

Viac informácii nájdete priamo na stránke.


Teilen

nedeľa 12. mája 2013

Galaktické vyhliadky

Niekto klope na dvere riaditeľne v košickej súkromnej škole na Galaktickej ulici v mestskej časti Nad jazerom. Riaditeľka školy si povzdychne. Klopú už tretí raz a to behom posledných piatich minút. “Dnes je tu naozaj deň otvorených dverí”, poznamenáva Anna Koptová a volá “Ďalej!”

Keď zbadá osobu vo dverách, tvár sa jej rozjasní. “Ach, Peter, ty si to!” Do miestnosti vstupuje mladý muž v čiernom svetri a v starostlivo vyžehlenej košeli. Na stôl položí s hrdosťou tmavo viazanú knihu. Je to čerstvo vytlačená diplomová práca z katolíckej teológie. Rýchlo sa pozriem na titulnú stranu – “Evanjelium podľa svätého Matúša” – stojí v zlatých písmenách na obale. Anna Koptová berie opatrne do rúk magisterskú prácu, hľadí striedavo na svojho bývalého žiaka a na pozlátený nadpis.

Na prvý pohľad sa stávam svedkom banálnej situácie. Ale pre nich dvoch je to historický okamih. Peter Gazi, budúci farár a Anna Koptová, riaditeľka školy, sú slovenskí Rómovia. 26-ročný Peter je pravdepodobne prvý, komu sa podarilo preložiť “Evanjelium podľa svätého Matúša” do rómčtiny, svojho rodného jazyka.

Patrí medzi málo Rómov, ktorí sa na Slovensku odhodlali študovať na vysokej škole. Koľko ich v skutočnosti je, to vám nikto nevie presne povedať. Slovenské úrady podobné štatistiky nevedú. “Študentov s rómskym pôvodom, ktorí za posledných 60 rokov študovali na vysokej škole, viete spočítať na prstoch niekoľkých rúk” poznamenáva Anna Koptová.

Rómovia tvoria takmer 10% obyvateľov Slovenska. Napriek tomu ale až 85% detí rómskeho pôvodu končí v špeciálnych školách alebo triedach pre deti s “ľahkým postihnutím.” V septembri v roku 2012 sa prvý krát jeden krajský súd na severovýchode krajiny uzniesol, že zriaďovanie špeciálnych školských tried pre rómske deti na základných školách je diskriminujúce. Školy sa ale na situáciu pozerajú tak, že úroveň učenia sa medzi rómskymi deťmi a deťmi väčšinového obyvateľstva je výrazne rozdielna a preto je nemožné viesť spoločné vyučovanie. Okrem toho prichádzajú rómske deti do školy bez školských potrieb a ich telesná hygiena sa nachádza hlboko pod spoločensky znesiteľnou normou.

Anna Koptová hovorí, že vie úplne pochopiť rodičov, keď nechcú, aby ich maznáčik sedel vedľa “zavšivaveného a špinavého decka”. – “Nuž ale čo môžeme od týchto detí očakávať? Veď žijú vo štvrtiach bež tečúcej vody, bez elektriny!”


Do jej malej súkromnej školy, ktorá existuje vďaka nadácii „Good Romany Fairy Kesaj Village Foundation“ (po slovensky Nadacia Dobrá romská víla Kesaj), sa prichádzajú učiť deti, ktoré sú doma skoro výlučne v rómskom gete Luník IX. Po košickom Konzervátoriu Exnárová, ktoré bolo založené v roku 1991, vzniká v roku 2003 gymnázium pani Koptovej a to ako druhá škola na Východnom Slovensku, kde sa vyučuje aj v rómčtine. V pilotnom projekte spred desiatich rokov boli pre gymnázium skoncipované učebnice a plány výučby pre rómsky jazyk a literatúru. Za posledných päť školských rokov ukončilo školu 60 Rómov s maturitou. V porovní s jedným sloveským gymnáziom je počet rómskych maturantov vysoký. Bývalá riaditeľka Gymnázia na Šrobárovej ulici, pani Jana Tesserová, si spomína, že počas jej 16-ročného pôsobenia na škole, mala asi len 5 až 7 rómskych maturantov.

Peter Gazi patrí k žiakom z prvého absolventského ročníka mladého súkromného gymnázia. Škola bola v roku 2006 rozšírená aj o oba stupne základnej školy. “Už len pre tohto mladého muža má a malo otvorenie tejto školy význam” hovorí mi riaditeľka školy.

Súkromná základná škola a súkromné gymnázium na Galaktickej ulici
Malej súkromnej škole, ktorej adresa je trocha ironicky na Galaktickej ulici, akútne chýbajú finančné prostriedky. Na záchodoch kvapkajú vodovodné kohútiky, kľučky visia z dverí, nábytok je redukovaný na minimum. Štátny príspevok sa kalkuluje na počet žiakov a ten je v tomto školskom roku veľmi nízky a to aj vrátane 65 gymnazistov. 

Mgr. Pavol Ičo ma berie so sebou na hodinu angličtiny. Mladý muž, ktorý vyštudoval jazykovedu a literárne vedy a pracoval ako odborný prekladateľ do angličtiny, si práve doplňuje svoju kvalifikáciu a vzdelanie o ďalši diplom - tentoraz v pedagogike. Sedemnásť žiakov z piateho ročníka sa mi predstavuje - „My name is Maria. I am Slovak and I am from Kosice“ – hovorí malé dievčatko s tmavými kučeravými vlasmi a s piercingom v nose. 

Kristína, jej susedka v lavici, ale aj iné dievčatá, nosia veľké, kruhové náušnice. Zdá sa, že sú práve v móde. Po predstavení sa žiakov, im rozprávam po anglicky o Hamburgu, o prístave, o lodiach a o Labe. Dokonca aj mne je na tomto mieste všetko to, o čom práve hovorím, veľmi vzdialené. Fascinované detské tváričky počúvajú moje slová, očami sledujú každý môj pohyb – tu som ja cudzinec. Pre Pavla Iča je zložité deti udržať v kľude. Cindy sa bez prestávky hrá so svojim mobilom. Richard, ktorý je viditeľne starší od ostatných, sa nenechá zapojiť do žiadnej z aktivít. 


Keď na konci vyučovacej hodiny opúšťame triedu, čudujem sa, že učiteľ vyzbiera ošklbané a dochytané školské knihy. “Deťom nemôže nechať školské potreby. Keby ich zobrali domov, po týždni by boli buď úplne roztrhané alebo by sa stratili. V podstate by knihy mali kupovať rodičia, čo ale nerobia a tak knihy deťom poskytuje škola. Ak by sme im dávali len kopírované strany z učebníc, hneď by ich potrhali, zničili. Nuž, taká je ich mentalita. Tu veľa nezmôžeme.“ Vysvetľuje učiteľ a bezmocne dvíha plecia… Po rozlúčke s Pavlom Ičom pred zborovňou, Mária a jej kamarátky volajú po mne slová rozlúčky a kývajú mi, kým ma vidia na chodbe. Cestou domov si kladiem otázku, či sa kučeravá Mária dopracuje až k maturite.

Som opäť doma ale poznámka Anny Koptovej o štatistikách rómskych maturantov mi nedá pokoj. Nasledujúce ráno, keď sa mi na košickej mestskej správe podarí preklenúť niekoľko prepojení do čakacích telefonických slučiek, jedna pracovníčka z odboru školstva ma informuje, že štatistika, ktorá by žiakov triedila podľa etnickej príslušnosti, je na základe antidiskriminačného zákona, zakázaná. A vôbec, na čo to vlastne chcem vedieť? Cvak! Telefonát je ukončený. 

Včerajšie slová Petra Gaziho o situácii so vzdelávaním Rómov mi znejú ale naďalej v ušiach – “Je to tikajúca časovaná bomba, mám ale taký pocit, že niektorí čakajú len na to, aby explodovala” - dúfam, že sa štát čoskoro rozlúči so svojou metódou “odsúvania detí do špeciálnych škôl”. Krajina už vlastne teraz nevie, kam so všetkými tými “mentálne retardovanými” občanmi.

Na internetovej stránke jednej súkromnej strednej odbornej škole nachádzam nasledujúce príslovie - Ak dáš človeku rybu, nasýtiš ho pre tento deň. Ale ak ho naučíš ryby loviť, nasýtiš ho pre celý život. (Lao-Tse, 480-390 p.n.l.) - I napriek ťažkostiam a existujúcim prekážkam, s ktorými je škola denne konfrontovaná, je práve táto škola na Galaktickej ulici v Košiciach svetlou nádejou pre vzdelávanie Rómov na východnom Slovensku.

Systém školstva na Slovensku 
Na Slovensku je povinná desaťročná školská dochádzka. Deti v prevažnej väčšine prípadov navštevujú deväťročnú základnú školu. Po jej úspešnom ukončení môžu žiaci pokračovať na štvor- alebo päťročnej strednej škole (gymnázium alebo stredná odborná škola), ktorá končí maturitou a potom začať so štúdiom na vysokej škole. Zároveň, ako aj v Nemecku, pre žiakov, čo nemienia pokračovať vysokoškolským štúdiom, existujú rôzne možnosti na výučbu profesie, remesla.  

Teilen

utorok 7. mája 2013

Dolina, kde niekedy tiekla kofola


Môjmu starému otcovi sa rozžiarujú oči, keď mu rozprávam o našom výlete do Slovenského krasu. V Zádielskej tiesňave strávil svoj celý život. Nie je tam vrchol, na ktorom by nebol, nie je tam stena, na ktorú by nevyliezol. Na starých čierno-bielych fotkách ho vidieť na okrajoch skál, ktoré vyčnievajú do okolitej krajiny. Okolo pása má ležérne omotané horolezecké lano. 

Keď práve nebol so svojou horolezeckou partiou niekde na výprave, „vyháňal“ deti a manželku už pri svitaní z postele aby boli načas, ešte pred poludňajším slnkom, na náhornej plošine na pikniku. 
Stojím presne tam, vo výške 800 metrov a nechávam aby sa vietor pohrával s mojimi vlasmi. Môj pohľad klže ponad hlboku roklinu. Na druhej strane, pod bielymi vápencovými formáciami, divo bujnie zeleň. Ostré skaly, tmavé jaskyne a husto porastené kopce tvoria dobrodružno-romantickú krajinu Narodného parku. Voľnejší su už len vtáci, čo krúžia nad našimi hlavami. Tá krajina by mohla byť aj v Kanade alebo na Novom Zélande.



Národný park pritom leží len pol hodiny autom od Košíc. Prechádzame popri železiarňach US Steel , popri dedinách Čečejovce a Mokrance, vezieme sa 40 kilometrov na juhozápad po hlanom ťahu až kým sa z plochej krajiny nezačnú dvíhať zalesnené kopce Slovenského rudohoria.V dialke, na vysokej kuželovitej vyvýšenine tróni zrúcanina Turniaského hradu.

Neďaleko za ním, na jednom odpočívadle, zaparkujeme auto. Na mobile nás víta len 5 kilometrov vzdialené Maďarsko. Po strmom okružnom chodníku vystupujeme až k zrúcanine hradu, ktorý bol postavený v polovičke 14. storočia. V roku 1652 hrad obsadili Osmani, o 200 rokov neskôr ho zničil požiar. Hore na vrchole sa pozeráme cez bývalé okenné otvory v múroch hradu na dedinu Turnianské Podhradie. Počas túry cez horský hrebeň, sa stretavame s jednou jaštericou, vyhrieva sa na slnku. Chová sa veľmi trpezlivo počas fototermínu. Po ďalšom strmom výstupe po skalnatom chodníku prichádzame na náhornú plošinu – Zádielskú planinu.

Chodník nás na planine vedie 2 kilometre cez lúky, popri vyhliadkových miestach, z ktorých sa pozeráme do 300 metrov hlbokej rokliny. Prechádzame cez rozprávkovo tmavé lesy. Skoro nikoho nestretávame. Objavujeme ale ďalší vzácny druh plazu – čierno-žltého mloka škvrnitého – skrýva sa za kmeňom a pod lístim jedného ležiacého stromu.

Po troch hodinách putovania sa nám minula posledná kvapka vody. Teraz túžime už len po jednej kofole – z čias komunizmu pochadzajúcej napodobneniny Coka Coly. Tmavohnedý perlivý nápoj vznikol na zaciatku 1960-ich rokov v československom farmaceutickom podniku Galena. V tom čase podnik hľadal možnost pre zúžitkovanie prebytku kofeinu, ktorý vznikal pri pražení kávy. Je zaujímavé, že čerstvo čapovaný napoj sa pije dodnes. A čo viac – popularita, nápoja v posledných rokoch neustále rastie (už aj v Nemecku) a to i vďaka emigrantom, ktorí tužia po dávke nostalgie. Keď ale prichádzame na odbočku ku Zadielskej chate, zisťujeme, že majú len Colu, Fantu a Sprite. A nostalgia je preč!
Posledná etapa túry nás vedie cez chladnú dolinu, pozdĺž vodopádov. Prúd vody tečie hučiac cez úzsku dolinu. Miestami je roklina široká len dva metre.

Po pol hodine prichádzame do osady Zádiel. Tvorí ju len niekoľko malých domov. Starší zádielčania sedia na lavičkách v predzáhradkách v lúčoch zapadajúceho slnka. V kurincoch kotkodákajú sliepky, deti sa hrajú na ulici. Z času na čas po ceste zo sypaného štrku, prejde auto. Nezameniteľná kulisa slovenskej idyly v jeden letný večer.


Máme šťastie – 4,5 kilometrový peší presun po ceste, ktorý nás má zaviesť späť k odpočivadlu a k nášmu odstavenému autu, nemusíme prešlapať. Priateľský vodič vodič nás totiž zvezie späť k východisku našej tury. Ale to radšej starému otcovi ani neporozprávam...


Naša nafotená túra

  



 


  

Teilen

sobota 4. mája 2013

Neznámy na mojom poschodí

Sedíme na prvom poschodí vo "Výmenníku Važecká". Je to bývalý výmenník tepla v mestskej časti Nad jazerom. Z prízemia k nám doznievajú volania a krik detí, posúvajú sa stoly a stoličky. V kultúrnom stredisku práve prebiehajú posledné prípravy na dnešný večer výmeny myšlienok a nápadov. O niekoľko minút sa očakávajú návrhy obyvateľov k budúcemu programu strediska.

Niekoľko návštevníkov ale medzitým už objavuje terasu na streche futuristicky pôsobiacej betónovej stavby. Je týždeň otvorenia troch nových kultúrnych stredísk a tak je to veľmi zvláštny a vzácny týždeň pre pani Blanku Berkyovú, vedúcu projektu "SPOTs", ktorá program riadi už štvrtý rok.
 
Čo sa skrýva za zvláštne znejúcim názvom "SPOTs"? Už pred mojím príchodom do Košíc som bola niekoľkokrát upozornená na tento projekt. Je to ukážkový projekt "Hlavného mesta kultúry". Má prinavrátiť do panelákov kultúru, má kultúrne oživiť sídliská, alebo ináč povedané – ma oživiť sídliská prostredníctvom kultúrnych a sociálnych uzlov – tzv. „spots“ – kedže obrovské betónové sidliska, ktoré obkolesujú mestské centrum, ležia často veľmi ďaleko od pestrého kultúrného a spoločenského diania v starom meste.
Konečná zastávka v mestskej časti „Nad jazerom“
Od roku 2009 mesto Košice pod vedením pani Blanky Berkyovej prestavuje nepoužívané výmenníky tepla na sídliskách mesta a mení ich na multifunkčné kultúrne a mediálne strediská. Objekty pôvodne slúžili ako rozdeľovníky diaľkového kúrenia pre okolité paneláky. Prechodom na nové technológie pri diaľkovom vykurovaní a v zásobovaní teplou vodou, výmenníky stratili svoju pôvodnú funkciu a bolo možné prizerať sa, ako sa rozpadávajú a chátrajú.

Starý výmenník v mestskej časti „Nad jazerom“
Samotná rekonštrukcia výmenníkov, ktorá mení ich náter alebo aj formu, je malá a hlavne len viditeľná časť celého projektu. Menej na očiach sú ale trvalé zmeny, ktoré sa vďaka projektu odohrávajú medzi obyvateľmi. "Až potom, čo sme zorganizovali prvú výstavu miestneho obyvateľa sídliska, ktorý sa zaoberal drevorezbou, som si uvedomila, že jeho priami susedia vôbec nevedeli, kto František Jelonek je", spomína si manažérka "SPOTs".
 
Výstava Františka Jeloneka vo výmenníku „Obrody“, jún 2011
František Jelonek. Anonymné meno jednej ľudskej bytosti z bezmennej masy stoviek ľudí, ktorí tu v jeho paneláku žijú. Na štítku na dverách je meno Jelonek napísané už 20 rokov. Málokto ale pána s okuliarmi a prešedivenými vlasmi poznal osobne. Ale prišiel deň, keď svoju tajnú záľubu prvý krát predviedol verejnosti a to len niekoľko metrov od svojho bytu - vo výstavných priestoroch bývalého výmenníku tepla. Jeho susedia tam objavili nielen Jelonekové umelecké diela ale aj úplne nového, doposial neznámeho človeka. Pre mňa to bol kľúčový moment projektu" poznamenáva so spokojným úsmevom Blanka Berkyová.
„Pomyslela som si – funguje to!“

Príbeh Františka Jeloneka nie je príbehom ojedinelým. Susedia, ktorí sa často už celú večnosť denne delia o výťah, neprehovorili medzi sebou ešte ani slovo. Len v obytnej štvrti pána Jeloneka, mestskej časti Západ, bolo v 1960-tých rokoch postavených 15-tisíc bytových jednotiek. Boli v priemere koncipované pre stvorčlenné domácnosti. Dnes tu žije 41300 obyvateľov a to väčšinou v úplnej anonymite.

Pohľad zo strešnej terasy výmenníka „Wuppertálska“ na sídlisko KVP

Tým "SPOTs" chce na sídliskách práve spomínanú anonymitu minimalizovať a ich obyvateľom sprostredkovať pocit spolupatričnosti. V roku 2009 tým „SPOTs“ previedol medzi obyvateľmi na terase anketu, o možnostiach využitia starých výmenníkov tepla. Zaklopali aj na dvere pani Kláre Fazekasovej. Bývalá učiteľka býva polovicu svojho života v novom košickom meste, ktore vďake svojej polohe na upäti jedného kopca sa ľudovo tiež nazýva „terasa“. "Najnutnejšie potrebujeme miestnosť pre naše domové schôdze" - priznáva sa obyvateľka. Pokiaľ sa na panelákoch vymenia okná a budú izolované a na novo natreté, musia sa obyvatelia stretávať a o ich rekonštrukcii sa spoločne dohodnúť. Až potom zmyzne šedo-sivý betonovo-panelákový raster fasády pod novými pastelovými farbami. "Doposiaľ sme mali stretnutia na chodbe v prízemí paneláku. Teraz sa môžeme stretávať v bývalom výmenníku a to hneď tu za rohom."

Na začiatku projektu pred štyrmi rokmi si nikto z obyvateľov nemyslel, že SPOTs-projekt bude fungovať. Najviac pochybností mali občania ohľadom vysokých nákladov na prestavbu výmenníkov ako aj ohľadom vysokých nákladov na údržbu kultúrnych stredísk. Projektu dávali ročnú šancu na prežitie. "Samozrejme, že starí pochybovači prežili až dodnes a sťažujú sa na vysoké prevádzkové náklady alebo na hluk pri prenose futbalových zápasov" rozpráva Klára Fazekasová a pritom prevracia oči. Dôchodkyňa jednoznačne dáva najavo, že ona v žiadnom pripade k tým "sťažujúcim sa starým pochybovačom" nepatrí.

Výmenník „Obrody“ – prvý výmenník, z ktorého vzniklo kultúrne stredisko

"Viete, keď tu už tak dlho žijete, ste lenivý ísť večer do mesta. Preto som rada, že to máme teraz na kultúrne podujatia tak blízko" rozpráva Klára Fazekasová ďalej. Napojenie centra mesta autobusmi alebo električkou na sídliská je väčšinou ale dobre zabezpečené. Lenže takzvaná "vysoká kultúra" starého mesta, ktorá sa odohráva v Štátnom divadle alebo v Dome umenia, je od mnohých obyvateľov terasy "na míle vzdialená". Medzi pestrým, živým a perliacim životom Hlavnej ulice a sivo-sivou životnou realitou obyvateľov satelitných miest sa rozprestiera široká trhlina.

Obyvatelia sídlisk prinášajú do výmenníkov tepla gitarové workshops, športové súťaže, čítania z kníh, filmové a divadelné predstavenia. V aktuálnom programe nájdete aj ponuku trendových športov ako je tae-bo alebo jóga. Nuž a popravde povedané, tie sa v centre ponúkajú len zriedkakedy. Jeden z výmenníkov bol dokonca zmenený na skatepark. 

Výmenník „Ľudová“ v mestskej časti Západ slúži od aprila ako skatepark
Za zatvorenými dverami bytov sa skrývajú utajení umeleckí kováči, básnici, batikoví umelci alebo bylinkári - odborníci. Rôznorodé schopnosti a nadania obyvateľov tým spolupracovníkov „SPOTs“ vždy prekvapujú a udivujú. "Obyvatelia na druhej strane, spoznávajú umelcov a to i zahraničných, ktorých pozývame na sídliská“ hovorí manažerka projektu. „Tak sa navzájom od seba učíme. Je to dynamický proces."

Na košických sídliskách sa už pred projektom "Spots" objavili ojedinelé, individuálne iniciované centrá matiek, výmenné burzy alebo mládežnícke skupiny. "Tak široko koncipovaná akcia, ktorá by zapájala taký vysoký počet obyvateľov ako naša, nám nie je známa - a to ani na Slovensku, ale ani v iných krajinách", hovorí mladá Slovenka s neskrývanou hrdosťou. Projekt "SPOTs" sa naozaj môže označovať ako „prvá lastovička“ v tomto smere.

Prestavané výmenníky zotrvajú v správe usporiadateľov "Hlavného mesta kultúry" do roku 2018. Usporiadatelia budú naďalej organizovať kultúrne podujatia ako aj údržbu bývalých výmenníkov tepla. Vedúca kultúrneho projektu dúfa, že sa kultúrne centrá jedného dňa osamostatnia. „Možno, že naozaj príde veľmi šikovné občianske združenie, ktoré bude schopné pokračovať v aktivitách, ktoré sa už v tých výmenníkoch rozbehli a bude tú ponuku aj naďalej rozširovať.“
 
Informačné podujatie vo výmenníku „Važecka“
V súčasnosti to ale na sídlisku v mestskej časti Nad jazerom vyzerá ešte trocha inak. Jej obyvatelia sa musia ešte s domom, ktorý ma formu meteoritu, najprv zblížiť. Okrem detí, ktoré magicky priťahuje lezecká stena, prichádza na večerne podujatie ani nie hŕstka občanov. Ktovie - snáď „vďačíme“ za chýbajúci záujem v tento večer speváckej show „SuperStar“, ktorá v susednom "Malibu Bare" uvádza na svoju vlastnú scénu svoje vlastné „hviezdy“...

Pristalo UFO – fáza vzájomného zbližovania práve začína   

Úryvok z interview s Blankou Berkyovou    

Teilen

štvrtok 2. mája 2013

Hamburgská nostalgia

Som hrdá majiteľka Oldtimer-Pegasusa
Nie je nič krajšie, ako v slnečnom počasí a pri príjemných 25-ich stupňoch sediet v sedle bicykla a načúvať, čo vám vietor šepká do uší. 30 dní bez bicykla bolo riadne trápenie!  Luboš – veľká vďaka za tvoj veľkorysý dar! Urobiť jednu hambrugčanku šťastnejšou sa veru už nedá!

Teilen