Zobrazujú sa príspevky s označením sídlisko. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením sídlisko. Zobraziť všetky príspevky

nedeľa 19. mája 2013

Hviezdne vojny v Košiciach




Ak chce človek v Košiciach natrafiť na stopy komunizmu, nemusí ich dlho hľadať. Sú totiž všadeprítomné. Najmarkantnejším svedkom tejto doby sú sídliská, ktoré sú roztiahnuté po kopcoch pozdĺž mestskej kotliny. Veľa názvov ulíc, dokonca celé mestské štvrte Košíc, pripomínajú obdobie studenej vojny – dobu „hviezdnych vojen“.

Moja prechádzka po mestskej časti Nad jazerom mi pripomína putovanie vesmírom – cez Námestie kozmonautov sa dostávam na Raketovú ulicu, ktorá ma vedie cez Sputnikovú ulicu na Gagarinovo námestie. O mojich potulkách po Galaktickej ulici som písala pred nedávnom.

Gigantické panelákové sídliská Luník I-IX, ktoré vyrástli zo zeme od roku 1962 do 1972 a to západne od košického starého mesta, sú pomenované podľa sovietskych mesačných sond. Tieto mali dokázať prevahu a nadvládu Sovietskeho zväzu nad kapitalistickým Západom. Dôvodom pre obrovský program výstavby bytov v Košiciach, ktorého rozsah bol v dejinách Slovenska jedinečný, bolo založenie Východoslovenských železiarní, VSŽ. Štátny podnik bol založený v roku 1959 a stal sa najväčším metalurgickým výrobcom v Československu. Zamestnával do 30 tisíc pracovníkov. V roku 2000 kúpil Východoslovenské železiarne pittsburghský oceliarsky koncern U.S. Steel. Zachránil tak podnik ohrozený platobnou neschopnosťou, za ktorú „vďačili” železiarne korupčným aféram a rodinkárstvu Mečiarovej vlády. Dnes je U.S. Steel najväčším zamestnávateľom na východnom Slovensku.

Založenie VSŽ-ky spôsobilo od roku 1960 silný nárast obyvateľstva mesta. V priebehu desiatich rokov sa počet obyvateľov Košíc vyšplhá zo 79.400 na 142.200 ľudí. Popri výstavbe sídlisk (20 tisíc nových bytových jednotiek) sa realizovali aj ďalšie mestské stavebné projekty. Funkcionálny habitat “nového človeka” mali predstaviť nákupné strediská, športové a kultúrne zariadenia.  


22 tisíc metrov štvorcových je veľká betónová stavba „Bieleho domu“ - bývalého sídla Krajského výboru Komunistickej strany Československa. Tróni v strede novej mestskej časti Západ. Podľa názoru komunistov - “najrýchlejšie rastúce mesto Československa” - potrebovalo tejto skutočnosti zodpovedajúcu reprezentatívnu budovu. Nezabudnime, že vládlo všeobecné presvedčenie, že počet obyvateľov mesta do milénia dosiahne hranicu 300 tisíc! (Tento odhad bol nadsadený o 50 tisíc obyvateľov.)

Základný kameň megalomanskej budovy bol položený v roku 1979 a o šesť rokov neskôr sa gigantická stavba mestu samoľúbo predvádzala vo svojej plnej kráse. Vínovo červené plyšové sedacie súpravy v interiéri budovy výrazne pripomínajú niekdajšiu “prepychovú” dobu. Od revolúcie 1989 sídli v budove Magistrát mesta Košice. 

V košickom starom meste je hľadanie stôp komunizmu už výrazne zložitejšie. Peter Cábocky, košický umelec “na voľnej nohe” ma berie na prechádzku po historických uličkách mestského centra. Pozostatky z komunistického obdobia vedú v centre zvláštny život, odohráva sa neviditeľne, uniká pred pohľadom okoloidúcich chodcov.

Pokračovanie nasleduje v článku "Nositeľ Radu práce".



Teilen

sobota 4. mája 2013

Neznámy na mojom poschodí

Sedíme na prvom poschodí vo "Výmenníku Važecká". Je to bývalý výmenník tepla v mestskej časti Nad jazerom. Z prízemia k nám doznievajú volania a krik detí, posúvajú sa stoly a stoličky. V kultúrnom stredisku práve prebiehajú posledné prípravy na dnešný večer výmeny myšlienok a nápadov. O niekoľko minút sa očakávajú návrhy obyvateľov k budúcemu programu strediska.

Niekoľko návštevníkov ale medzitým už objavuje terasu na streche futuristicky pôsobiacej betónovej stavby. Je týždeň otvorenia troch nových kultúrnych stredísk a tak je to veľmi zvláštny a vzácny týždeň pre pani Blanku Berkyovú, vedúcu projektu "SPOTs", ktorá program riadi už štvrtý rok.
 
Čo sa skrýva za zvláštne znejúcim názvom "SPOTs"? Už pred mojím príchodom do Košíc som bola niekoľkokrát upozornená na tento projekt. Je to ukážkový projekt "Hlavného mesta kultúry". Má prinavrátiť do panelákov kultúru, má kultúrne oživiť sídliská, alebo ináč povedané – ma oživiť sídliská prostredníctvom kultúrnych a sociálnych uzlov – tzv. „spots“ – kedže obrovské betónové sidliska, ktoré obkolesujú mestské centrum, ležia často veľmi ďaleko od pestrého kultúrného a spoločenského diania v starom meste.
Konečná zastávka v mestskej časti „Nad jazerom“
Od roku 2009 mesto Košice pod vedením pani Blanky Berkyovej prestavuje nepoužívané výmenníky tepla na sídliskách mesta a mení ich na multifunkčné kultúrne a mediálne strediská. Objekty pôvodne slúžili ako rozdeľovníky diaľkového kúrenia pre okolité paneláky. Prechodom na nové technológie pri diaľkovom vykurovaní a v zásobovaní teplou vodou, výmenníky stratili svoju pôvodnú funkciu a bolo možné prizerať sa, ako sa rozpadávajú a chátrajú.

Starý výmenník v mestskej časti „Nad jazerom“
Samotná rekonštrukcia výmenníkov, ktorá mení ich náter alebo aj formu, je malá a hlavne len viditeľná časť celého projektu. Menej na očiach sú ale trvalé zmeny, ktoré sa vďaka projektu odohrávajú medzi obyvateľmi. "Až potom, čo sme zorganizovali prvú výstavu miestneho obyvateľa sídliska, ktorý sa zaoberal drevorezbou, som si uvedomila, že jeho priami susedia vôbec nevedeli, kto František Jelonek je", spomína si manažérka "SPOTs".
 
Výstava Františka Jeloneka vo výmenníku „Obrody“, jún 2011
František Jelonek. Anonymné meno jednej ľudskej bytosti z bezmennej masy stoviek ľudí, ktorí tu v jeho paneláku žijú. Na štítku na dverách je meno Jelonek napísané už 20 rokov. Málokto ale pána s okuliarmi a prešedivenými vlasmi poznal osobne. Ale prišiel deň, keď svoju tajnú záľubu prvý krát predviedol verejnosti a to len niekoľko metrov od svojho bytu - vo výstavných priestoroch bývalého výmenníku tepla. Jeho susedia tam objavili nielen Jelonekové umelecké diela ale aj úplne nového, doposial neznámeho človeka. Pre mňa to bol kľúčový moment projektu" poznamenáva so spokojným úsmevom Blanka Berkyová.
„Pomyslela som si – funguje to!“

Príbeh Františka Jeloneka nie je príbehom ojedinelým. Susedia, ktorí sa často už celú večnosť denne delia o výťah, neprehovorili medzi sebou ešte ani slovo. Len v obytnej štvrti pána Jeloneka, mestskej časti Západ, bolo v 1960-tých rokoch postavených 15-tisíc bytových jednotiek. Boli v priemere koncipované pre stvorčlenné domácnosti. Dnes tu žije 41300 obyvateľov a to väčšinou v úplnej anonymite.

Pohľad zo strešnej terasy výmenníka „Wuppertálska“ na sídlisko KVP

Tým "SPOTs" chce na sídliskách práve spomínanú anonymitu minimalizovať a ich obyvateľom sprostredkovať pocit spolupatričnosti. V roku 2009 tým „SPOTs“ previedol medzi obyvateľmi na terase anketu, o možnostiach využitia starých výmenníkov tepla. Zaklopali aj na dvere pani Kláre Fazekasovej. Bývalá učiteľka býva polovicu svojho života v novom košickom meste, ktore vďake svojej polohe na upäti jedného kopca sa ľudovo tiež nazýva „terasa“. "Najnutnejšie potrebujeme miestnosť pre naše domové schôdze" - priznáva sa obyvateľka. Pokiaľ sa na panelákoch vymenia okná a budú izolované a na novo natreté, musia sa obyvatelia stretávať a o ich rekonštrukcii sa spoločne dohodnúť. Až potom zmyzne šedo-sivý betonovo-panelákový raster fasády pod novými pastelovými farbami. "Doposiaľ sme mali stretnutia na chodbe v prízemí paneláku. Teraz sa môžeme stretávať v bývalom výmenníku a to hneď tu za rohom."

Na začiatku projektu pred štyrmi rokmi si nikto z obyvateľov nemyslel, že SPOTs-projekt bude fungovať. Najviac pochybností mali občania ohľadom vysokých nákladov na prestavbu výmenníkov ako aj ohľadom vysokých nákladov na údržbu kultúrnych stredísk. Projektu dávali ročnú šancu na prežitie. "Samozrejme, že starí pochybovači prežili až dodnes a sťažujú sa na vysoké prevádzkové náklady alebo na hluk pri prenose futbalových zápasov" rozpráva Klára Fazekasová a pritom prevracia oči. Dôchodkyňa jednoznačne dáva najavo, že ona v žiadnom pripade k tým "sťažujúcim sa starým pochybovačom" nepatrí.

Výmenník „Obrody“ – prvý výmenník, z ktorého vzniklo kultúrne stredisko

"Viete, keď tu už tak dlho žijete, ste lenivý ísť večer do mesta. Preto som rada, že to máme teraz na kultúrne podujatia tak blízko" rozpráva Klára Fazekasová ďalej. Napojenie centra mesta autobusmi alebo električkou na sídliská je väčšinou ale dobre zabezpečené. Lenže takzvaná "vysoká kultúra" starého mesta, ktorá sa odohráva v Štátnom divadle alebo v Dome umenia, je od mnohých obyvateľov terasy "na míle vzdialená". Medzi pestrým, živým a perliacim životom Hlavnej ulice a sivo-sivou životnou realitou obyvateľov satelitných miest sa rozprestiera široká trhlina.

Obyvatelia sídlisk prinášajú do výmenníkov tepla gitarové workshops, športové súťaže, čítania z kníh, filmové a divadelné predstavenia. V aktuálnom programe nájdete aj ponuku trendových športov ako je tae-bo alebo jóga. Nuž a popravde povedané, tie sa v centre ponúkajú len zriedkakedy. Jeden z výmenníkov bol dokonca zmenený na skatepark. 

Výmenník „Ľudová“ v mestskej časti Západ slúži od aprila ako skatepark
Za zatvorenými dverami bytov sa skrývajú utajení umeleckí kováči, básnici, batikoví umelci alebo bylinkári - odborníci. Rôznorodé schopnosti a nadania obyvateľov tým spolupracovníkov „SPOTs“ vždy prekvapujú a udivujú. "Obyvatelia na druhej strane, spoznávajú umelcov a to i zahraničných, ktorých pozývame na sídliská“ hovorí manažerka projektu. „Tak sa navzájom od seba učíme. Je to dynamický proces."

Na košických sídliskách sa už pred projektom "Spots" objavili ojedinelé, individuálne iniciované centrá matiek, výmenné burzy alebo mládežnícke skupiny. "Tak široko koncipovaná akcia, ktorá by zapájala taký vysoký počet obyvateľov ako naša, nám nie je známa - a to ani na Slovensku, ale ani v iných krajinách", hovorí mladá Slovenka s neskrývanou hrdosťou. Projekt "SPOTs" sa naozaj môže označovať ako „prvá lastovička“ v tomto smere.

Prestavané výmenníky zotrvajú v správe usporiadateľov "Hlavného mesta kultúry" do roku 2018. Usporiadatelia budú naďalej organizovať kultúrne podujatia ako aj údržbu bývalých výmenníkov tepla. Vedúca kultúrneho projektu dúfa, že sa kultúrne centrá jedného dňa osamostatnia. „Možno, že naozaj príde veľmi šikovné občianske združenie, ktoré bude schopné pokračovať v aktivitách, ktoré sa už v tých výmenníkoch rozbehli a bude tú ponuku aj naďalej rozširovať.“
 
Informačné podujatie vo výmenníku „Važecka“
V súčasnosti to ale na sídlisku v mestskej časti Nad jazerom vyzerá ešte trocha inak. Jej obyvatelia sa musia ešte s domom, ktorý ma formu meteoritu, najprv zblížiť. Okrem detí, ktoré magicky priťahuje lezecká stena, prichádza na večerne podujatie ani nie hŕstka občanov. Ktovie - snáď „vďačíme“ za chýbajúci záujem v tento večer speváckej show „SuperStar“, ktorá v susednom "Malibu Bare" uvádza na svoju vlastnú scénu svoje vlastné „hviezdy“...

Pristalo UFO – fáza vzájomného zbližovania práve začína   

Úryvok z interview s Blankou Berkyovou    

Teilen

piatok 26. apríla 2013

Pobúrenie v Košiciach – Ako nemecké média rozhnevali „Hlavné mesto kultúry“




Ako sa obyvatelia Košíc stotožňujú s titulom „Európskeho hlavného mesta kultúry“? Túto otázku som už veľa krát počula od mojich nemeckých známych. Najneskôr od januára 2013 mesto zaplavuje žiara reflektorov svetových mediálnych javísk. Na toľkú pozornosť ale mesto nie je zvyknuté. A zároveň ani na toľko kritiky.
Časť obyvateľov mesta zazerá na rozrobené mestské kultúrne „staveniská“ so sarkastickým pohľadom a zároveň sa ani nesnaží skrývať mierny úsmev na svojich perách. Početné plagáty s nápisom „Košice – Európske hlavné mesto kultúry“ zdobia šedé múry v centre mesta do výšky niekoľkých metrov. Vzbudzuje to očakávanie niečoho veľkolepého. Je tu nádej, že aspoň jeden z pompézne definovaných projektov, sa do konca „Kultúrneho roka“ aj dokončí – snáď sa to stihne ešte včas, lenže dovtedy už budú davy turistov z mesta dávno preč.
Druhá polovica obyvateľov mesta pôsobí už menej pobavene. Kritický pohľad zahraničia na projekt „Košice – Európske hlavné mesto kultúry“ je ponímaný ako krivda a neobjektívnosť. Nuž a tento pocit sa do myslí i sŕdc obyvateľov zahniezdil dosť hlboko. Zahraničné spravodajstvo je považované za tvrdé a nespravodlivé. Západní novinári zneužívajú titul mesta - ich spravodajstvo neinformuje  o historickom a kultúrnom bohatstve mesta. V konečnom dôsledku sa žurnalisti zaujímajú len o nekontrolovateľne sa rozrastajúce rómske getá v Košiciach a v jeho okolí.
Pritom ale mesto ponúka oveľa viac! Prvá písomná zmienka o Košiciach sa datuje na rok 1230. Košický dóm Sv. Alžbety je najväčšia sakrálna stavba na území Slovenska a je zároveň najvýchodnejšie situovanou stavebnou pamiatkou neskorej gotiky v Európe. Košice – mesto, v ktorom v pokoji a mieri spolunažívali Maďari, Slováci, Židia, Nemci, Rusíni. Mesto, ktoré seba vždy ponímalo cez svoju multikultúrnu pestrosť. Prečo sa tí zo zahraničia chcú rozprávať len o situácii “cigánov”?   
Ak sa objektívne pozrieme na spravodajstvo o „Hlavnom meste kultúry” v nemeckých médiách, jednoznačne vidíme, že príspevky sú plné „hrôzostrašných” správ o Rómoch žijúcich v meste a hlavne o tých, ktorí sú z Luníku IX.
Spravodajstvo Tagesthemen (Televízne noviny) sa 20. januára 2013, v deň oficiálnych slávností k zahájeniu roku „Hlavného mesta kultúry” sa hovorí: „Slovenské mesto Košice je popri francúzskom Marseille oficiálnym Európskym hlavným mestom kultúry (…). V okolí Košíc vládne veľká bieda. Najbiednejší z biednych sú Rómovia.“
V Košiciach sa počet rómskeho obyvateľstva odhaduje na 25 tisíc. Je to 10% mestských obyvateľov. Paneláky sídliska Luník IX boli postavené koncom 1970-tych rokov a tým patri sídlisko k najnovším v meste. Avšak domy, čo sú tak zničené ako tu, nachádzate v meste len málokde. Chýbajúce okná, vyhorené dvere. Kopy smetia sa hromadia pred sivými betónovými stavbami. Na sídlisku, ktoré bolo plánované pre 2400 obyvateľov, žije dnes odhadom 7000 ľudí. Alebo aj viac. Presne sa to povedať nedá. Málokto má totiž odvahu, tam ísť. V jednej domácnosti žije v priemere 12 až 14 osôb. Skoro všetci obyvatelia Luníka IX sú rómskeho pôvodu. Na sídlisku je 498 bytov. Už roky tu skoro nikto neplatí nájomné. Správa mesta natrvalo odpojila Luník IX z inžinierskych sietí a nedodáva sídlisku pitnú vodu, elektrinu a ani ho nevykuruje.
Ostrá kritika zaznieva aj z on-line vydania TAZ z 23.03.2013. Zaoberá sa problematikou vytvárania rómskych get. „Na Luníku IX omietky z priečelí domov už dávno opadali, ale ako sa jednoznačne javí, Košiciam – Európskemu hlavnému mestu kultúry - ktoré je tak hrdé na svoju mnohonárodnostnú pestrosť, je zrejme úplne ľahostajné, že sa v strede mesta odohráva tragédia, ktorá zahanbuje celý mestský kultúrny marketing.“
Ja osobne si ale myslím, že obyvatelia Košíc sa k situácii s Rómami vôbec nestavajú ľahostajne. Hovoriť o nej hovoria ale neradi. V tomto duchu sa vyjadruje v rozhovore pre televízne spravodajstvo na 3sat aj viceprimátorka mesta, pani Renáta Lenartová. Bezradnosť obyvateľov so situáciou sa odzrkadľuje aj v absurdnosti návrhov na jej „riešenie”. Patria k nim – deportácia Rómov do Indie, už čiastočne realizovaná dobrovoľná sterilizácia rómskych žien za peňažnú odmenu, ako aj návrh jednej miestnej obyvateľky – „Najlepšie by bolo na Luník IX zhodiť bombu!”
Košické obyvateľstvo ale pravdepodobne dúfa, že problém sa onedlho vyrieši sám od seba. Každý rok mnoho rodín opúšťa geto a vydáva sa hľadať lepšie životné podmienky v západnejších krajinách Európskej únie. Pani riaditeľka Anna Koptová vyučuje vo svojej škole deti takmer výhradne z Luníka IX. Hovorí o tom, že v priebehu posledného školského roku jej triedu opustilo 6 rómskych detí. Obľúbené ciele rodín sú Dánsko, Švédsko, Holandsko, Anglicko a Nemecko. „Rómsky problém” je už dlhodobo problémom európskym.


Ak sa v rozhovore s Košičanom spýtam, či má nápad, čo podniknúť proti chudobe, chýbajúcemu vzdelaniu a nespútane vyčíňajúcej nezamestnanosti medzi Rómami, náš dialóg zažíva veľmi rýchly emotívny zvrat a zmenu. Diskusia sa potom vždy ukončuje vyrozprávaním negatívneho osobného zážitku s jedným rómskym spoluobčanom. Na konci takéhoto rozhovoru musím ale aj ja pripustiť: cítim sa bezmocná.
Zahraniční novinári, ako i ja osobne, máme na situáciu samozrejme len náš pohľad z perspektívy vonkajšieho pozorovateľa. Je to obmedzený náhľad na problém, ktorý má dlhú históriu. V rýchlosti sa nechať previesť cez Luník IX a tam nafilmovať chudobu, je samozrejme veľmi plakatívne a v médiách veľmi pôsobivé a zároveň aj účinné riešenie. Dokázať sa ale k téme priblížiť z rôznych uhlov pohľadu, je už o niečo zložitejšie.
O životných podmienkach ľudí, čo tam žijú, nevieme skoro nič. Nie sme v rodičovskej poradni a neprizeráme sa a zároveň nevieme ani posúdiť, ako si predstavuje neplnoleté rómske dievča, ktoré nemá občiansky preukaz, ktoré nemá ani kartu zdravotného poistenca a je ešte k tomu vo vysokom štádiu tehotenstva, svoju prvú návštevu u gynekológa.
My, zahraniční novinári, sme na tom finančne úplne inak. Je pochopiteľné, že nedokážeme posúdiť, ako sa dá hospodáriť a prežiť s 200 eurovým mesačným dôchodkom, ktorý ľudia dostávajú po 40-tich odpracovaných rokoch. My nemusíme stáť v rade na sociálnom úrade a prizerať sa, keď sa objavia nezamestnaní rómski rodičia s kŕdľom detí a v pokladni pred nami skasírujú dávky sociálnej podpory.
A nie, nás zahraničných novinárov v priebehu našej krátkej cesty cez Východné Slovensko ani náhodou neokradli prefíkaným a úkladným spôsobom rómske detičky a to počas toho, čo na nás hľadeli svojimi nevinnými a prenikavými očkami.
Nuž ale aj my, zahraniční, vidíme a vnímame do dymu sa haliace usadlosti na okrajoch dedín a vidieckych miest, vidíme kopiace sa smetie, v ktorom Rómovia žijú. Vidíme diery v múroch a stenách domov, ktoré Rómovia (snáď vedome?!) vypálili. Preľakneme sa, keď zisťujeme, že už aj dieťa v škôlke si myslí, že tvrdenie, že „všetci Cigáni smrdia a sú asociálni“, je pravdivé. Ako môžeme ale v takomto prípade odvrátiť zrak a tváriť sa, že nič nepočujeme?
Nie v neposlednom rade práve nám naskakuje husia koža práve nás – nemeckých novinárov – keď sa stretávame so spoločensky akceptovaným rozlišovaním medzi „Bielymi“ a „Cigánmi“. Tieto ako aj podobné etnické pomenovania sa žiaľ používajú s takou každodennou prirodzenosťou, že obyvatelia Košíc ich už ani nevnímajú. I v tomto prípade je „cudzí pohľad“ nevyhnutný, napriek tomu, že niekedy spôsobí bolesť.
„Košice – Európske hlavne mesto kultúry“ ponúka jednu platformu aj pre Rómov. Ich zapojenie do kultúrneho programu výrazne prekračuje hranice obligátnych hudobných vsuviek. O tom svedčí výstava fotografií „The Real People“. Na portrétoch vidieť známych i neznámych košických spoluobčanov rómskeho pôvodu.

Teilen