Zobrazujú sa príspevky s označením Východné Slovensko. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Východné Slovensko. Zobraziť všetky príspevky

streda 7. augusta 2013

Orientačná hra v Slovenskom krase




V podstate to mala byť len malá prechádzka po zelených lesoch na okolí Košíc. Niekoľkohodinová trasa, v turistickej mape označená zelenou, sa začínala v Poproči, malej obci na východnom Slovensku, 30 kilometrov západne od Košíc. Obec leží na úpätí „Volovských vrchov“, východnej časti Slovenského rudohoria. Cieľom bola obec Bukovec s rovnomennou umelou nádržou, v ktorej som sa čľapotala už ako malé dieťa. Pri 35 stupňoch v tieni som mala dojem, že táto „ľahká“ túra sa ideálne hodí do horúceho letného dňa.

Počas 45-minútovej cesty autobusom som so svojím priateľom z Nemecka ešte žartovala, že to je predsa pekné dobrodružstvo doraziť do dedinky s 2700 dušami a ísť peši cez neznáme lesy späť smerom do Košíc…

Po príchode do Poproča nás privítala predpoludňajšia páľava. Hlavnú cestu lemovali samostatne stojace rodinné domy, ktoré od seba oddeľovali zelené záhradné ploty. Po turistických značkách však nebolo široko-ďaleko ani stopy. Zdá sa, že celá dedina upadla do storočného spánku, nevideli sme tu ani živú dušu. Napriek turistickej mape a ruksaku som sa cítila zvláštne stratená.  

Prešla ešte necelá hodina, kým sme konečne našli sľúbené zelené značenie turistickej cesty, ktorá nás do štyroch hodín mala zaviesť na Bukovec. Pri stúpaní do lesa nás na každom kroku motivovala predstava, ako nakoniec skočíme do chladnej vodnej nádrže.


Už zakrátko sme boli odmenení panoramatickým výhľadom na lesnaté kopce Slovenského krasu. Týčia sa do výšky viac ako 1000 metrov nad krasovými planinami. V doline za pohorím leží ukrytá neďaleká obec Jasov, známa Premonštrátskym kláštorom a najstaršou sprístupnenou kvapľovou jaskyňou na Slovensku, ktorá patrí do Svetového dedičstva UNESCO.

Na konci planiny sme sa dostali k baníckemu kostolu sv. Anny a k zvláštnej zhrdzavenej bráne, ktorá nám prísne zakazovala vstup do voľnej prírody…


Po zhruba dvoch hodinách pochodu cez bujný zelený zmiešaný les bol turistický chodník čoraz neschodnejší a značenie sporadickejšie. Pripomenulo mi to dobrodružné detské oslavy narodenín v lesoch regiónu Bergisches Land v nemeckej spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko. Tam sme hrávali orientačnú hru, ktorá sa v nemčine volá Schnitzeljagd, „honba za papierikmi“ (nie za rezňami), len s tým rozdielom, že na konci hry nás tu nečakal poklad s cukríkmi a čokoládovými mincami…

Nasledovalo dvojkilometrové strmé stúpanie cez černičie vysoké po kolená. Škoda, že sme si namiesto mačety a dlhých nohavíc zbalili len môjho malého, šikovného turistického sprievodcu „Po košických lesoch“. V knižočke sa hovorilo o „ľahkej, pohodlnej a dobre značenej trase“. Po publikovaní sprievodcu očividne už roky nikto viac na toto územie nevstúpil.  

Nikto? Zrejme žiadny človek, zato kopu zvierat. Pravidelne sme zastavovali a načúvali praskotu konárov. Čo sa tam ťarbavo motalo po lese? Bol to len vták, králik, diviak alebo nebodaj medveď?

Pomyslenie na to, že v slovenských lesoch žije 700-900 medveďov hnedých, ma v tej chvíli príliš neupokojilo. Ešte viac ma rozrušili stopy, na ktoré sme krátko nato natrafili.  

*
Zo žartu sme si vykresľovali rôzne možnosti, ako by sme reagovali na 150- až 350-kilového, dvojmetrového samca medveďa hnedého, keby sa z ničoho nič zjavil pred nami. Zásada znie stáť nehybne, pokope a pomaly mávať rukami nad hlavou. Vraj nepomôže ani vyliezť na strom, ak sa človek nevyšplhá aspoň do výšky štyroch metrov, píše sa na internetovej stránke medvede.sk.

Na ďalší vyhliadkový bod sme sa dostali na kopci s rúbaňou. Lesní robotníci tu zjavne spílili aj stromy s turistickými značkami, ktoré sme hľadali…


Ďalšia etapa orientačnej hry „Schnitzeljagd“ nás teda udržiavala v dobrej nálade. Kam sa podel turistický chodník? Znovu sme sa predierali cez pichľavé ostružiny. Tŕnisté kríky medzičasom pôsobili takmer ako masáž na naše tak či tak doškrabané lýtka.

„Túra po slovenských turistických chodníkoch je tvrdšia ako vojenská služba v Bundeswehr,“ žartoval môj spoločník. Na konci našej hry v teréne sme predsa len boli odmenení: krátko po sebe pomedzi vetvy prefrnkla ľahučkými skokmi srnka a jeleň. Sotva sme sa mohli dočkať väčšieho pokladu – prirodzene, s výnimkou skoku do chladivej vody na Bukovci, kam sme, šťastní ako deti, po päť a pol hodinách predsa len dorazili.

*Od organizácieSlovak Wildlife Society“ som sa na nasledujúci deň dozvedela, že sme s veľkou pravdepodobnosťou našli iba stopu vlka, medvede majú päťprstový odtlačok laby.

Cesta v obrazoch








Teilen

piatok 14. júna 2013

Klezmer v Košiciach


S Pavlom Šalamonom, kontrabasistom KaschauerKlezmer Bandu sedíme na slnkom zaplavenej terase kaviarne Schalkház v pešej zóne Hlavnej ulice. Popri nás prechádzajú spevácke zbory v ľudových krojoch. Každých 10 metrov sa pristavia a niečo zaspievajú. Ženy si pritom skrížia ruky a rozhojdajú svoje boky v pestrých sukniach. Z času na čas počuť veselé zaujúkanie.

Prerušujeme na chvíľu náš rozhovor a pozorujeme predstavenie na ulici. Je to jeden z tých nezabudnuteľných momentov tu v Košiciach, keď sa úplne neočakávane otvára pred vami nový svet. Počas každoročného Zemplínskeho majálesu stretávate v pešej zóne mesta veľa ľudových spevokolov z Klubu zemplínčanov v Košiciach.

Dnešné teplé predpoludnie patrí k tým, keď je najlepším a najjednoduchším riešením posadiť sa do kaviarne na Hlavnej ulici, vychutnávať vyslovene dobrú šálku espressa a pozorovať okoloidúcich ľudí. Niečo si hneď všimnete: ľudia majú v Košiciach čas. Vzácny to jav, s ktorým sa v Paríži, Berlíne, New Yorku alebo Barcelone už len málokedy stretávate. Tu som ešte nikoho nevideľa, kto by sa bol býval hekticky náhlil po uliciach mesta.

S mojim diskusným partnerom v duchu košickej tradície necháme, aby lúče slnka svietili na naše tváre. Pavol Šalamon pritom rozpráva príbeh založenia hudobnej skupiny, ktorá pozostáva v prevažnej väčšine z amatérskych hudobníkov, akým je aj on sám. Pred dvoma rokmi mu zavolal jeho terajší spoluhráč - klarinetista Vlado Sidimák - a navrhol mu, aby založili skupinu, ktorá bude hrať klezmer. Počas dlhých večerov študovali staré platne s nahrávkami klezmerovej hudby. Inšpirovaní nahrávkami začala kapela hrať úpravy Ferenca JávorihoBudapest Klezmer Bandu. Pre necvičené uši aké sú moje, znie táto hudba ako zmes ruských a arabských melódií, beatu z Balkánu ale aj východoslovenského folklóru.


Klezmer vznikol medzi 17. a 19. storočím v obciach s vysokým podielom židovského obyvateľstva niekde vo Východnej Európe. Presne sa to dnes už povedať nedá. Klezmerská hudba hrala centrálnu úlohu v každodennom živote v židovských štvrtiach miest v Poľsku, Bielorusku, Rumunsku, Ukrajine ako aj na území dnešného Východného Slovenska. Jedno príslovie hovorí, že „svadba bez klezmeru je horšia ako pohreb bez sĺz.“ Výraz „klezmer“ pochádza z hebrejčiny a skladá sa z dvoch slov – „kley“ (nádoba) a „zmer“ (melódia). Vo voľnom preklade slovo znamená - „nádoba na hudbu“ alebo „hudobný nástroj“.

Kaschauer Klezmer Band nehrá výhradne len na židovských podujatiach, práve naopak. Ja osobne som sa so skupinou stretla už v Dome umenia a vo Východoslovenskej galérii

Muzikanti bandu pochádzajú z rôznych kútov Slovenska a rôzneho jazykového prostredia“, pokračuje Pavol Šalamon. Svojou hudbou chcú jednoducho osloviť ľudí, pretože na hudbe je krásne to, že prekonáva národné a jazykové hranice!“ 

V rámci festivalu Mazal Tov! (18.-22.07.13) vystúpi 20. júla v priestoroch košickej Historickej radnice Kaschauer Klezmer Band ako predkapela slávneho Budapest Klezmer Bandu.

Teilen