Zobrazujú sa príspevky s označením EHMK Košice 2013. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením EHMK Košice 2013. Zobraziť všetky príspevky

piatok 4. októbra 2013

Bozky pred kasárňami



Nie je nič nezvyčajné, keď sa čerstvo zosobášené páry nechávajú zvečniť na Hlavnej ulici v starom meste Košíc. V soboty si nevesty vykračujú v bielych šatách po kamennej dlažbe Hlavnej ulice, pred romantickou kulisou spievajúcej fontány, popri Dóme svätej Alžbety alebo sedia na schodoch Štátneho divadla. Sprievod fotografov spolu so ženíchmi sú im v pätách. Ženích ma obyčajne svoj veľký výstup najmä ako pomocník pri prekračovaní vodného kanála.




V novootvorenom kultúrnom centre Kasárne/Kulturpark vznikla počas babieho leta, neďaleko starého mesta, oáza pokoja. Počas posledných teplých dní tohto roku sa páriky a mládež prechádzajú po čerstvo položenom trávnatom koberci. Areál plný zelene ponúka nové možnosti vychádzok nielen pre majiteľov psov. Aj čerstvo zosobášené páry objavili šarm bývalého vojenského areálu. Pred sklenenou fasádou budúcej kaviarne sa pravé zosobášení bozkávajú v spŕške bleskov a pod lipami a gaštanmi tancujú na drevenom pódiu svoj prvý valčík.

Počas roka Európskeho hlavného mesta kultúry vznikli v Košiciach nové kulisy. Zdá sa, že Košičania sa už s novým kultúrnym centrom pomaly zblížili a svadobné páry si môžu aj tu, ďaleko od ruchu centra, byť isté, že budú mat dosť divákov.


Teilen

štvrtok 12. septembra 2013

West ART-EXTRA o hlavnom meste kultúry


Televízny štáb nemeckej verejno-právnej televízie WDR natočil koncom augusta špeciálne vydanie kultúrneho magazínu o Košiciach ako Európskom hlavnom meste kultúry.

40-minútová relácia bola odvysielaná v utorok,  10. septembra o 22.30 na WDR.

Online si ju môžete pozrieť v archíve WDR-Mediathek , alebo na stránke West ART.

Príspevok  o "mestskej kronikárke v Košiciach" si môžete pozrieť tu.

Televíznu reprízu odvysiela WDR v sobotu,  14. septembra, o 8.50-9.30.


Teilen

sobota 31. augusta 2013

Medzi miskou pre psov a plechovkami s farbou – o súčasnej košickej umeleckej scéne


Ten deň, kedy som Mirku (teda Miriamu) Kardošovú stretla po prvýkrát, si presne pamätám. Bolo to v apríli, krátko po mojom príchode do Košíc, na stretnutí kultúrnych manažérov Nadácie Róberta Boscha. O súčasnej umeleckej scéne Košíc som dovtedy nič nevedela, a tak som sa pripojila k turné po „contemporary art scene“ (t. j. súčasná umelecká scéna), ktoré sa organizovalo pre nemeckých kultúrnych manažérov. Mirka vtedy sprevádzala po meste desaťčlennú skupinu.

O tejto mladej Slovenke som vedela, že sama maľuje, pretože som si jej obrazy všimla pri prezeraní katalógu Umeleckej rezidencie Košíc K.A.I.R. Silno na mňa zapôsobili tie bledé, neprístupné tváre, tmavé farby, ta difúzna a schematická scenéria do ktorej umiestňuje svoje postavy do groteskných, čiastočné mnohovýznamových pozícii.


Turné po košickej „contemporary art scene“ sme úspešne absolvovali: po krátkej návšteve štúdia Pyecka, teda galérie prevádzkovanej študentmi umenia a zároveň centra festivalu Street Art Communication*, sme navštívili dizajnérsky obchod „Design Shop“, v ktorom slovenskí dizajnéri predávajú ich vlastné výrobky. Na záver sme sa ocitli v tmavej hale bývalej tabakovej továrne, kde sa nachádza galéria zameraná na umenie nových médií s názvom D.I.G. Gallery

Keď som si v duchu, uprostred tejto temnej sály, premietala diela mladých umelcov a galeristov, uvedomila som si, že tu, v mojej zdanlivo dôverne známej domovine, vzniká niečo celkom nové. Košická „Contemporary art scene“ odrastá z detských topánok, opúšťa svoju kuklu a pomaličky, takmer nebadane, avšak nezadržateľne kráča vpred.

Prispieva štatút európskeho hlavného mesta kultúry k rozvoju umeleckej scény a väčšiemu záujmu o diela mladých umelcov? Mirka síce prikyvuje na túto otázku súhlasne hlavou, avšak jej život aktívnej umelkyne sa v roku 2013 až tak veľmi nezmenil. Pomáhala na niekoľkých kultúrnych podujatiach, ale doteraz nedostala v tomto roku príležitosť vystavovať svoje diela v Košiciach. „Štatút európskeho hlavného mesta kultúry dáva umelcom viac možností prezentovať sa, no pre absolventov vysokej umeleckej školy je naďalej takmer nemožné zamestnať sa v kreatívnej oblasti a vyžiť z toho,“ hovorí mladá 25-ročná žena.


Mirku som navštívila v jej byte na sídlisku „Nad jazerom“. Sedela na vankúši, s nohami skrčenými pod sebou, a pracovala na svojom obraze pre jednu výtvarnú súťaž. Jej priateľ má pochopenie pre to, že z obývačky je väčšinu času ateliér. Mirkine obrazy sa však nenachádzajú len v obývačke. Nájdete ich v každej miestnosti bytu. Vo svojich maľbách zobrazuje skupiny žien a mužov. Antagonický vzťah medzi týmito dvomi pohlaviami, ich namáhavá komunikácia a dvojzmyselnosť ich konania sú často sa opakujúce prvky v jej prácach.

Aby „prežila“, brigáduje táto mladá absolventka umeleckej školy v psom salóne v centre mesta. Keď som sa v jedno popoludnie prišla na ňu pozrieť, bol salón akurát prázdny. Mirka využila čas na skúšku šiat, ktoré navrhla pre jednu mladú baletku. Obklopená žuvacími kosťami, sáčkami plnými psieho krmiva a zvieracími boxmi sa Mirka krútila okolo malej tanečnice a merala jej útlu postavu. Zvonenie pri dverách oznamuje príchod nového návštevníka. Mirka sa náhli k pultu a predáva zákazníčke tabuľku s nápisom: „Pozor pes!“


Tento jeden prípad je príkladom života mladej košickej „contemporary art scene“. Vzniká tu a teraz, v bývalej tabakovej fabrike, v zadnej časti dvora, či dokonca v psom salóne. Medzi miskami pre psov, v každodennom boji o prežitie a s náruživou kreativitou. Premeny vznikajú často práve na základe týchto rozporov.


Dodatok
Šaty, ktoré Mirka navrhla pre baletku, sa budú predvádzať túto sobotu na festivale dizajnu a módy Bazzart, ktorý sa koná v dňoch 2.-8. septembra na rôznych miestach starého mesta (Pyecka Studio, synagóga na Zvonárskej ulici atď.). Bližšie informácie k programu nájdete tu.

*Street Art Communication (SAC) Festival
Minulý týždeň sa v Košiciach uskutočnil piaty ročník festivalu Street Art Communication, ktorého sa zúčastňujú sprejeri z celého sveta. Umelci tak postupne menia sivé fasády mesta a zvyšujú mieru akceptácie umenia na verejnom priestranstve.


Teilen

nedeľa 11. augusta 2013

Košice 2013 EHMK – jedna veľká neznáma


Som tu už štyri a pol mesiaca. Najvyšší čas písať o tom, čo si Košičania v skutočnosti myslia o svojom titule Európske hlavné mesto kultúry.


Koncom marca, keď som uprostred pochmúrneho daždivého počasia vystúpila z nočného vlaku na stanici v Košiciach, bolo mesto ponorené do ťažkopádnej sivoty. Pre veľkú prestavbu nepôsobila staničná budova veľmi lákavo (a tak to je dodnes). Môj starý otec na aute jazdil slalom pomedzi mnohé výtlky a záplaty na asfalte tvorili veselý vzor. Cesty popraskané po tuhej zime sa postarali o všeobecné rozhorčenie občanov, ktorí s čoraz väčšou nedôverou pozorovali, čo sa v ich meste od januára deje.

Na obrovských čiernych plagátoch s postavami astronautov sa pod ružovým akronymom EHMK (Európske hlavné mesto kultúry Košice) ohlasovala veľká neznáma. S týmto titulom Košičania spočiatku spájali nespočetné staveniská, ktoré od júla minulého roka dominovali obrazu mesta a zvukovej kulise.  

Nebol to dobrý štart. Pravdepodobne sa však vždy na začiatku vryje do pamäti občanov stavebný hluk, ktorý ohlasuje rok kultúry. So strachom a hrôzou si všimli, že všetky ich ulice a parky v centre mesta sú „otvorené“, akoby v ich vlasti vyčíňal zdivený tím lekárov z Bruselu.



Ešte do konca apríla tu bolo jednoznačne viac počuť bagre ako pouličných muzikantov. To, že prestavba Kunsthalle za 7,5 miliónov eur a Kasární/Kulturparku za 24 miliónov eur, najnákladnejších projektov roka, sa začala až v lete minulého roka, vyvolalo všeobecné nepochopenie. Dôvody oneskoreného začiatku rekonštrukcie boli známe. Okrem iného práce na Kasárňach/Kulturparku oddialila likvidácia bomby z Druhej svetovej vojny.


Čím častejšie sa presúvali termíny otvorenia, tým viac rástlo podozrenie obyvateľov, že projekty sa tohto roku vôbec nedokončia. Vyše trojhektárový bývalý areál kasární sa mal teraz v lete premeniť na Kulturpark. Oficiálne otvorenie sa len prednedávnom presunulo na september, hoci v tom istom areáli je festival „Leto v parku“ v plnom prúde už od začiatku augusta. Budovy bývalých kasární sa prestavajú na multifunkčné priestory pre umenie, tanec a divadlo. Okrem toho začínajúci umelci a mladí kreatívni ľudia majú čoskoro dostať možnosť prenajať si tu za výhodné ceny kancelárie a ateliéry. Priamo na mieste si majú vymieňať nápady a budovať siete.

Hoci to na prvé počutie znie ako jednoduchá a nádejná myšlienka, mestskí starousadlíci nevedeli, čo si počať s cudzími slovami ako „kultúrny inkubátor“ či „Kulturpark“. Nedávno som bola svedkom prudkej debaty o tom, aký to je nezmysel, dať výstavnej hale na východnom Slovensku nemecký názov „Kunsthalle“, keď väčšina obyvateľov tomu výrazu nerozumie. Nato som vehementne obhajovala výraz „Kunsthalle“, nesie predsa zaužívané medzinárodné označenie galérie so striedajúcimi sa výstavami bez vlastnej zbierky umenia. Diskutéri to však nechceli ani počuť.  

Často sa opakujúca výčitka miestneho obyvateľstva znie, že aktivity hlavného mesta kultúry sú ušité na mieru výlučne pre spolupracovníkov organizačného tímu, namiesto toho, aby sa zaoberali záujmami a potrebami obyvateľov. „Dosadili tam do funkcií nejakých šašov, ktorí vôbec nič nevedia o ľuďoch v Košiciach a o dejinách mesta,“ počúvam tu často. Cítiť tu čoraz väčší odstup medzi „nimi“ a „nami občanmi“. Mnohí tunajší ľudia majú jednoducho pocit, že nie sú začlenení, alebo že ich program hlavného mesta kultúry neoslovuje.

Multikultúrne mesto Košice. Aj keď veľmi rado prezentuje o sebe tento obraz, niektoré menšiny, ktoré tu žijú, nie sú na mestských javiskách zastúpené. Napríklad je márne hľadať v oficiálnej programovej knihe 2013 podujatia k nemeckým a maďarským dejinám mesta. Pritom je známe, že Košice boli od 11. storočia
súčasťou Uhorského kráľovstva, a to až do roku 1918. „Villa Cassa“ vznikla z dvoch osád, slovanskej/slovenskej a nemecko-flámskej. O dejinách nemeckých osadníkov v stredovekých Košiciach dnes vie málokto.

V auguste roku 2013 sa rok kultúry pomaly dostáva do poslednej tretiny. Nielen staršia generácia, ale aj mnohí mladí tvoriví ľudia sa vážne pýtajú: „Čo sa stane so všetkými novými projektmi po uplynutí roka 2013?“ Obávajú sa, že „trvalé“ projekty, ako premena starých výmenníkov tepla na kultúrne centrá, chátrajúcej krytej plavárne na umeleckú galériu či prázdnych kasární na multifunkčný Kulturpark, budú onedlho zase nevyužité.

Bývalá koniareň sa zmenila na galériu v Kulturparku

Málokto z miestnych verí, že mesto finančne zvládne dlhodobo udržiavať mnohé nové budovy kultúry, ktoré majú slúžiť verejnosti a naďalej ich napĺňať životom.

Odkiaľ sa berie tá veľká nedôvera občanov Košíc? Prečo sú tak málo nadšení?   

výmenník Važecká
Strach z nebývalých projektov, ktoré v tejto podobe vznikli na pôde Slovenska po prvýkrát, je pochopiteľný. Nikde inde sa nelesknú sklené pavilóny v areáli bývalých kasární, kde sa teraz budú konať workshopy pre amatérskych umelcov. Nikde inde nedopadol asteroid na sídlisko pri jazere, ako v mestskej časti „Nad Jazerom“. Nikde inde sa v bývalom bazéne nečľapotajú sochy slávnych umelcov.

To všetko je nóvum, jedna veľká neznáma. V tomto jedinom roku mení mesto svoju tvár tak rýchlo, ako nikdy predtým. Košice a ich obyvatelia podstupujú odvážny krok, aj keď tu prevláda veľká nedôvera voči politike, štátu, ako aj administratíve – v neposlednom rade k nej podľa občanov patrí aj kultúrna organizácia Košice 2013 EHMK. Príčina tejto silnej nedôvery voči vrchnosti je istotne historicky podmienená. Vyše 40 rokov komunizmu zanechalo aj 23 rokov po rozpade východného bloku svoje stopy.  

S nedôverou ľudí voči štátnym organizáciám sa pravdepodobne dá stretnúť na celom Slovensku, ale predovšetkým v Košiciach má dodatočnú pikantnú príchuť: práve starší obyvatelia Košíc patrili počas života do viacerých politických zriadení, a tak ich rok kultúry nevyvedie z miery. Moja stará mama mi raz povedala: „Naša rodina žila v piatich republikách, najprv sme boli Maďari, potom nakrátko Čechoslováci, neskôr sme opäť patrili k Maďarsku. Potom sme zrazu neboli vítaní. Nakoniec sme si boli všetci rovní a teraz sme všetci slobodní.“ Keď niekto zažil toľké politické prevraty a zmeny režimu bez toho, aby sa čo i len pohol z miesta, netreba mu zazlievať sklon ku skepse a to, že potrebuje trochu viac času, kým si zvykne…

Ale nad skepsou napokon predsa len zvíťazí zvedavosť. Tretieho augusta sa na otvorenie letného festivalu „Leto v parku“ valilo do areálu bývalých kasární vyše dvetisíc obyvateľov. Na veľkú plochu v čerstvo zrenovovaných halách a výstavných priestoroch ich lákala hudba rôznych skupín. Dokonca ani organizátori nepočítali s takým návalom.

Košičanom želám, aby sa im odvážny krok vydaril a aby z roka kultúry ešte dlho profitovali. Mnohé sa mení, je tu veľmi veľa možností. Cítim to denne. Uzavriem to slovami rímskeho cisára Marca Aurelia (121-180): „Vesmír je zmena; náš život je taký, akým ho urobia naše myšlienky...





Dodatok

Festival "Leto v parku" patrí k zostave letného programu obyvateľov a návštevníkov Košíc už päť rokov. Okrem silného hudobného programu prinesie divadelné predstavenia pre deti i dospelých, filmové projekcie a literatúru."Leto v parku" sa koná od 3. do 25. augusta. (Program festivalu

Kasárne/Kulturpark (tesne pred "Letom v parku")
 

 


Teilen

streda 31. júla 2013

Ľudmila a noví dargovskí hrdinovia


To, že „kedysi bolo všetko lepšie“, počúva Ľudmila Horňáková znova a znova. V skupine seniorov, ktorej sa od jesene minulého roka venuje raz týždenne, sa táto veta naozaj často opakuje. Zrejme práve v utorky, kedy sedia spolu v spoločenskej miestnosti na sídlisku Dargovských hrdinov a vylepšujú svoj štvrťročný časopis „Letokruhy“.

27-ročná Ľudmila sa však témam z minulosti nevyhýba, naopak. Zaujíma ju, čo presne bolo za socializmu inak a do akej miery sa na vzťahoch medzi starými a mladými odrazil prechod od vtedajšieho k dnešnému politickému systému.  


Rodená Košičanka študovala v Bratislave výtvarné umenie a v rámci projektov sa špecializuje na prácu so skupinami laikov. V 8- až 12-člennej skupine „Von z kruhu“, ktorej sa Ľudmila venuje v rámci projektu EHMK Košice 2013 SPOTs, chce popri remeselných prácach stavať mosty medzi generáciami. „Odkedy pracujem so seniormi, môj pohľad na staršiu generáciu sa úplne zmenil. Rozprávajú o láske a sexe, majú obavy, ciele a sny rovnako, ako my všetci,“ vraví Ľudmila. 

Jej rozhovory s dôchodcami vyvolávajú dojem, že počas komunizmu rodiny viac držali pokope. „A to už aj z toho dôvodu, že pre priestorové a finančné obmedzenia museli žiť spolu a viac sa deliť s inými. Kedysi človek nemohol jednoducho dať starú mamu do domova dôchodcov. V tých časoch také zariadenia takmer neexistovali,“ vysvetľuje Ľudmila. „Vtedy ešte nebola taká veľká priepasť medzi generáciami, lebo všetci mali popri zamestnaní aj pevné funkcie v rodine a v okruhu známych, či už ako starí rodičia, rodičia alebo priatelia.“ Tá súdržnosť sa vraj v „novej dobe“ rozplynula, ľudia sa od seba dištancujú a izolujú. 


Zato ja mám často pocit, akoby starý systém prežíval naďalej v zvykoch mnohých ľudí. Nevyhnutne musím pri tom myslieť na mnohé lekváre, ktoré sa mi v priebehu posledného víkendu nazbierali na kuchynskom stole. Časť z nich pochádza od môjho priateľa a kolegu Ernesta, ktorý mi nedávno doniesol domáci džem a domácu pálenku. Druhá časť je od mojej starej mamy, ktorá ma zásobila čerešňovým likérom a svojím marhuľovým lekvárom.  



Samozrejme, domáce džemy nie sú ani v Nemecku zriedkavosťou. Zrejme aj tam sa nájde zopár odvážlivcov, ktorí doma v prísnej tajnosti pália pálenku. Tu sa však znova a znova stretávam s malými gestami, každodennými výmennými obchodmi medzi susedmi: „Vymením zeleninu zo svojej záhradky za ovocie z tvojich stromov.“ Je často citovaná srdečnosť tunajších ľudí nebodaj „postkomunistickým dedičstvom“? 

Takmer mám ten dojem. Dokonca pri návštevách lekárov, povoleniach nakrúcať a iných termínoch je neformálna, osobná cesta cez známych a príbuzných často oveľa sľubnejšia. Takéto vybavovania nie sú ani zďaleka také byrokratické, ako som na to zvyknutá z Nemecka. Zato tu vládne tak isto veľký údiv a bezmocnosť nad demografickou zmenou a rozpadom spoločenských štruktúr.  


Minulý víkend využila umelkyňa Ľudmila veľkú reklamnú plochu na sídlisku Dargovských hrdinov (hovorovo na Furči) a oslovovala okoloidúcich, aby na ňu fixkami zaznamenali svoje myšlienky o vzťahoch k príbuzným. Vedľa pútačov na hladké nohy, rýchle autá a ďaleké dovolenkové destinácie písali pasanti vety o svojich blížnych. 


Výsledkom je veľká biela popísaná plocha. Na prvý pohľad je síce nenápadná, ale zapôsobila na autorov, okoloidúcich, Ľudmilu, aj na mňa. Mladé dievča napríklad napísalo, že svojich starých rodičov vidí denne, že sa týmto spôsobom spolupodieľajú na jej výchove a dúfa, že nesklame ich očakávania. Spoznávam sa v tomto vyznaní. Ani mne nie je tento vnútorný pocit cudzí. 

Iný človek na plochu poznamenal: „Je ťažké povedať niekomu, že si ho vážiš, keď je s nami každý deň. Keď však odíde, uvedomíme si, ako nám chýba pri každej maličkosti, aj keď nás hneval.“ Jedna zrejme staršia pani sa sťažuje, že ešte stále nemá vnúčatá, že momentálne je na to veľmi zlá doba… 

Zrazu mi zíde na um stretnutie s jednou postaršou dámou, s ktorou som nedávno sedela na lavičke v parku. Na moju otázku, aký vzťah má k svojim susedom, bývalá operná speváčka odpovedala: „Pred komunizmom sa ľudia báli Boha, počas komunizmu nás spájal strach pred stranou. A dnes? Dnes sa viac nikto nikoho nebojí! Dnes vládne anarchia!“ 

Zdá sa mi, akoby priepasť medzi generáciami bola ešte hlbšia ako v štátoch bývalého „západného bloku“. Kým starší ľudia sčasti vychvaľujú obdobie komunizmu do nebies, porevolučné ročníky poznajú „zlaté časy“ len z rozprávaní príbuzných a môžu sa nad tým len pousmiať. Mám dojem, že táto mladá generácia čoraz väčšmi vypĺňa tú priepasť materiálnymi vecami, o akých sa ich rodičom a starým rodičom kedysi mohlo len snívať. Ľudmila to volá „postkomunistický komplex“. 

Umelkyňa žije pod jednou strechou s rodičmi, starším bratom a starou mamou. – Je to zanikajúci model, a to v celej Európe…  


Ľudmila realizovala svoj projekt na reklamnej ploche v rámci 10-dňového projektu Medzicentrum IV., ktorý sa po prvýkrát konal v dňoch 19. - 27. júla v Košiciach pod vedením Niny Šoškovej.  

Ďalšie informácie a kontakty na skupinu „Von z kruhu“ nájdete tu

 
Teilen