nedeľa, 11. augusta 2013

Košice 2013 EHMK – jedna veľká neznáma


Som tu už štyri a pol mesiaca. Najvyšší čas písať o tom, čo si Košičania v skutočnosti myslia o svojom titule Európske hlavné mesto kultúry.


Koncom marca, keď som uprostred pochmúrneho daždivého počasia vystúpila z nočného vlaku na stanici v Košiciach, bolo mesto ponorené do ťažkopádnej sivoty. Pre veľkú prestavbu nepôsobila staničná budova veľmi lákavo (a tak to je dodnes). Môj starý otec na aute jazdil slalom pomedzi mnohé výtlky a záplaty na asfalte tvorili veselý vzor. Cesty popraskané po tuhej zime sa postarali o všeobecné rozhorčenie občanov, ktorí s čoraz väčšou nedôverou pozorovali, čo sa v ich meste od januára deje.

Na obrovských čiernych plagátoch s postavami astronautov sa pod ružovým akronymom EHMK (Európske hlavné mesto kultúry Košice) ohlasovala veľká neznáma. S týmto titulom Košičania spočiatku spájali nespočetné staveniská, ktoré od júla minulého roka dominovali obrazu mesta a zvukovej kulise.  

Nebol to dobrý štart. Pravdepodobne sa však vždy na začiatku vryje do pamäti občanov stavebný hluk, ktorý ohlasuje rok kultúry. So strachom a hrôzou si všimli, že všetky ich ulice a parky v centre mesta sú „otvorené“, akoby v ich vlasti vyčíňal zdivený tím lekárov z Bruselu.



Ešte do konca apríla tu bolo jednoznačne viac počuť bagre ako pouličných muzikantov. To, že prestavba Kunsthalle za 7,5 miliónov eur a Kasární/Kulturparku za 24 miliónov eur, najnákladnejších projektov roka, sa začala až v lete minulého roka, vyvolalo všeobecné nepochopenie. Dôvody oneskoreného začiatku rekonštrukcie boli známe. Okrem iného práce na Kasárňach/Kulturparku oddialila likvidácia bomby z Druhej svetovej vojny.


Čím častejšie sa presúvali termíny otvorenia, tým viac rástlo podozrenie obyvateľov, že projekty sa tohto roku vôbec nedokončia. Vyše trojhektárový bývalý areál kasární sa mal teraz v lete premeniť na Kulturpark. Oficiálne otvorenie sa len prednedávnom presunulo na september, hoci v tom istom areáli je festival „Leto v parku“ v plnom prúde už od začiatku augusta. Budovy bývalých kasární sa prestavajú na multifunkčné priestory pre umenie, tanec a divadlo. Okrem toho začínajúci umelci a mladí kreatívni ľudia majú čoskoro dostať možnosť prenajať si tu za výhodné ceny kancelárie a ateliéry. Priamo na mieste si majú vymieňať nápady a budovať siete.

Hoci to na prvé počutie znie ako jednoduchá a nádejná myšlienka, mestskí starousadlíci nevedeli, čo si počať s cudzími slovami ako „kultúrny inkubátor“ či „Kulturpark“. Nedávno som bola svedkom prudkej debaty o tom, aký to je nezmysel, dať výstavnej hale na východnom Slovensku nemecký názov „Kunsthalle“, keď väčšina obyvateľov tomu výrazu nerozumie. Nato som vehementne obhajovala výraz „Kunsthalle“, nesie predsa zaužívané medzinárodné označenie galérie so striedajúcimi sa výstavami bez vlastnej zbierky umenia. Diskutéri to však nechceli ani počuť.  

Často sa opakujúca výčitka miestneho obyvateľstva znie, že aktivity hlavného mesta kultúry sú ušité na mieru výlučne pre spolupracovníkov organizačného tímu, namiesto toho, aby sa zaoberali záujmami a potrebami obyvateľov. „Dosadili tam do funkcií nejakých šašov, ktorí vôbec nič nevedia o ľuďoch v Košiciach a o dejinách mesta,“ počúvam tu často. Cítiť tu čoraz väčší odstup medzi „nimi“ a „nami občanmi“. Mnohí tunajší ľudia majú jednoducho pocit, že nie sú začlenení, alebo že ich program hlavného mesta kultúry neoslovuje.

Multikultúrne mesto Košice. Aj keď veľmi rado prezentuje o sebe tento obraz, niektoré menšiny, ktoré tu žijú, nie sú na mestských javiskách zastúpené. Napríklad je márne hľadať v oficiálnej programovej knihe 2013 podujatia k nemeckým a maďarským dejinám mesta. Pritom je známe, že Košice boli od 11. storočia
súčasťou Uhorského kráľovstva, a to až do roku 1918. „Villa Cassa“ vznikla z dvoch osád, slovanskej/slovenskej a nemecko-flámskej. O dejinách nemeckých osadníkov v stredovekých Košiciach dnes vie málokto.

V auguste roku 2013 sa rok kultúry pomaly dostáva do poslednej tretiny. Nielen staršia generácia, ale aj mnohí mladí tvoriví ľudia sa vážne pýtajú: „Čo sa stane so všetkými novými projektmi po uplynutí roka 2013?“ Obávajú sa, že „trvalé“ projekty, ako premena starých výmenníkov tepla na kultúrne centrá, chátrajúcej krytej plavárne na umeleckú galériu či prázdnych kasární na multifunkčný Kulturpark, budú onedlho zase nevyužité.

Bývalá koniareň sa zmenila na galériu v Kulturparku

Málokto z miestnych verí, že mesto finančne zvládne dlhodobo udržiavať mnohé nové budovy kultúry, ktoré majú slúžiť verejnosti a naďalej ich napĺňať životom.

Odkiaľ sa berie tá veľká nedôvera občanov Košíc? Prečo sú tak málo nadšení?   

výmenník Važecká
Strach z nebývalých projektov, ktoré v tejto podobe vznikli na pôde Slovenska po prvýkrát, je pochopiteľný. Nikde inde sa nelesknú sklené pavilóny v areáli bývalých kasární, kde sa teraz budú konať workshopy pre amatérskych umelcov. Nikde inde nedopadol asteroid na sídlisko pri jazere, ako v mestskej časti „Nad Jazerom“. Nikde inde sa v bývalom bazéne nečľapotajú sochy slávnych umelcov.

To všetko je nóvum, jedna veľká neznáma. V tomto jedinom roku mení mesto svoju tvár tak rýchlo, ako nikdy predtým. Košice a ich obyvatelia podstupujú odvážny krok, aj keď tu prevláda veľká nedôvera voči politike, štátu, ako aj administratíve – v neposlednom rade k nej podľa občanov patrí aj kultúrna organizácia Košice 2013 EHMK. Príčina tejto silnej nedôvery voči vrchnosti je istotne historicky podmienená. Vyše 40 rokov komunizmu zanechalo aj 23 rokov po rozpade východného bloku svoje stopy.  

S nedôverou ľudí voči štátnym organizáciám sa pravdepodobne dá stretnúť na celom Slovensku, ale predovšetkým v Košiciach má dodatočnú pikantnú príchuť: práve starší obyvatelia Košíc patrili počas života do viacerých politických zriadení, a tak ich rok kultúry nevyvedie z miery. Moja stará mama mi raz povedala: „Naša rodina žila v piatich republikách, najprv sme boli Maďari, potom nakrátko Čechoslováci, neskôr sme opäť patrili k Maďarsku. Potom sme zrazu neboli vítaní. Nakoniec sme si boli všetci rovní a teraz sme všetci slobodní.“ Keď niekto zažil toľké politické prevraty a zmeny režimu bez toho, aby sa čo i len pohol z miesta, netreba mu zazlievať sklon ku skepse a to, že potrebuje trochu viac času, kým si zvykne…

Ale nad skepsou napokon predsa len zvíťazí zvedavosť. Tretieho augusta sa na otvorenie letného festivalu „Leto v parku“ valilo do areálu bývalých kasární vyše dvetisíc obyvateľov. Na veľkú plochu v čerstvo zrenovovaných halách a výstavných priestoroch ich lákala hudba rôznych skupín. Dokonca ani organizátori nepočítali s takým návalom.

Košičanom želám, aby sa im odvážny krok vydaril a aby z roka kultúry ešte dlho profitovali. Mnohé sa mení, je tu veľmi veľa možností. Cítim to denne. Uzavriem to slovami rímskeho cisára Marca Aurelia (121-180): „Vesmír je zmena; náš život je taký, akým ho urobia naše myšlienky...





Dodatok

Festival "Leto v parku" patrí k zostave letného programu obyvateľov a návštevníkov Košíc už päť rokov. Okrem silného hudobného programu prinesie divadelné predstavenia pre deti i dospelých, filmové projekcie a literatúru."Leto v parku" sa koná od 3. do 25. augusta. (Program festivalu

Kasárne/Kulturpark (tesne pred "Letom v parku")
 

 


Teilen

0 komentárov:

Zverejnenie komentára