sobota, 31. augusta 2013

Medzi miskou pre psov a plechovkami s farbou – o súčasnej košickej umeleckej scéne


Ten deň, kedy som Mirku (teda Miriamu) Kardošovú stretla po prvýkrát, si presne pamätám. Bolo to v apríli, krátko po mojom príchode do Košíc, na stretnutí kultúrnych manažérov Nadácie Róberta Boscha. O súčasnej umeleckej scéne Košíc som dovtedy nič nevedela, a tak som sa pripojila k turné po „contemporary art scene“ (t. j. súčasná umelecká scéna), ktoré sa organizovalo pre nemeckých kultúrnych manažérov. Mirka vtedy sprevádzala po meste desaťčlennú skupinu.

O tejto mladej Slovenke som vedela, že sama maľuje, pretože som si jej obrazy všimla pri prezeraní katalógu Umeleckej rezidencie Košíc K.A.I.R. Silno na mňa zapôsobili tie bledé, neprístupné tváre, tmavé farby, ta difúzna a schematická scenéria do ktorej umiestňuje svoje postavy do groteskných, čiastočné mnohovýznamových pozícii.


Turné po košickej „contemporary art scene“ sme úspešne absolvovali: po krátkej návšteve štúdia Pyecka, teda galérie prevádzkovanej študentmi umenia a zároveň centra festivalu Street Art Communication*, sme navštívili dizajnérsky obchod „Design Shop“, v ktorom slovenskí dizajnéri predávajú ich vlastné výrobky. Na záver sme sa ocitli v tmavej hale bývalej tabakovej továrne, kde sa nachádza galéria zameraná na umenie nových médií s názvom D.I.G. Gallery

Keď som si v duchu, uprostred tejto temnej sály, premietala diela mladých umelcov a galeristov, uvedomila som si, že tu, v mojej zdanlivo dôverne známej domovine, vzniká niečo celkom nové. Košická „Contemporary art scene“ odrastá z detských topánok, opúšťa svoju kuklu a pomaličky, takmer nebadane, avšak nezadržateľne kráča vpred.

Prispieva štatút európskeho hlavného mesta kultúry k rozvoju umeleckej scény a väčšiemu záujmu o diela mladých umelcov? Mirka síce prikyvuje na túto otázku súhlasne hlavou, avšak jej život aktívnej umelkyne sa v roku 2013 až tak veľmi nezmenil. Pomáhala na niekoľkých kultúrnych podujatiach, ale doteraz nedostala v tomto roku príležitosť vystavovať svoje diela v Košiciach. „Štatút európskeho hlavného mesta kultúry dáva umelcom viac možností prezentovať sa, no pre absolventov vysokej umeleckej školy je naďalej takmer nemožné zamestnať sa v kreatívnej oblasti a vyžiť z toho,“ hovorí mladá 25-ročná žena.


Mirku som navštívila v jej byte na sídlisku „Nad jazerom“. Sedela na vankúši, s nohami skrčenými pod sebou, a pracovala na svojom obraze pre jednu výtvarnú súťaž. Jej priateľ má pochopenie pre to, že z obývačky je väčšinu času ateliér. Mirkine obrazy sa však nenachádzajú len v obývačke. Nájdete ich v každej miestnosti bytu. Vo svojich maľbách zobrazuje skupiny žien a mužov. Antagonický vzťah medzi týmito dvomi pohlaviami, ich namáhavá komunikácia a dvojzmyselnosť ich konania sú často sa opakujúce prvky v jej prácach.

Aby „prežila“, brigáduje táto mladá absolventka umeleckej školy v psom salóne v centre mesta. Keď som sa v jedno popoludnie prišla na ňu pozrieť, bol salón akurát prázdny. Mirka využila čas na skúšku šiat, ktoré navrhla pre jednu mladú baletku. Obklopená žuvacími kosťami, sáčkami plnými psieho krmiva a zvieracími boxmi sa Mirka krútila okolo malej tanečnice a merala jej útlu postavu. Zvonenie pri dverách oznamuje príchod nového návštevníka. Mirka sa náhli k pultu a predáva zákazníčke tabuľku s nápisom: „Pozor pes!“


Tento jeden prípad je príkladom života mladej košickej „contemporary art scene“. Vzniká tu a teraz, v bývalej tabakovej fabrike, v zadnej časti dvora, či dokonca v psom salóne. Medzi miskami pre psov, v každodennom boji o prežitie a s náruživou kreativitou. Premeny vznikajú často práve na základe týchto rozporov.


Dodatok
Šaty, ktoré Mirka navrhla pre baletku, sa budú predvádzať túto sobotu na festivale dizajnu a módy Bazzart, ktorý sa koná v dňoch 2.-8. septembra na rôznych miestach starého mesta (Pyecka Studio, synagóga na Zvonárskej ulici atď.). Bližšie informácie k programu nájdete tu.

*Street Art Communication (SAC) Festival
Minulý týždeň sa v Košiciach uskutočnil piaty ročník festivalu Street Art Communication, ktorého sa zúčastňujú sprejeri z celého sveta. Umelci tak postupne menia sivé fasády mesta a zvyšujú mieru akceptácie umenia na verejnom priestranstve.


Teilen

piatok, 30. augusta 2013

Potulky Mikovou – po stopách Andyho Warhola



Prednedávnom som navštívila maličkú obec Miková, ktorá má 150 obyvateľov a leží ukrytá v takmer panenských lesoch Nízkych Beskýd na severovýchode Slovenska, zhruba 7 kilometrov od mesta Medzilaborce. Z Mikovej pochádzajú rodičia Andyho Warhola: Andrej a Júlia Warhola (jej priezvisko za slobodna bolo Zavacká).

Ak sa chcete v tomto regióne vybrať po stopách Andyho Warhola, nemusíte po nich dlho pátrať. Už v najbližšom väčšom meste Medzilaborce ma víta tabuľa s krikľavo žltou podobizňou Andyho Warhola, ktorá robí reklamu „Penziónu Andy“ stojacemu oproti. Tabule, ktoré sa nachádzajú v centre mesta, dávajú do pozornosti svojho najslávnejšieho „syna“. 


Obyvatelia Medzilaboriec len s údivom sledujú hurhaj okolo tejto „cudzej“ hviezdy s rusínskymi koreňmi, ktorá zdobí takmer každú pouličnú lampu v okolí, pretože Andy Warhol sa tu ani nenarodil, ani sem nikdy nevkročil.

Keď som spolu s mojou rusínskou priateľkou Natáliou pristúpila ku vchodu „Múzea moderného umenia Andyho Warhola“, začala nás okukovať hŕstka mužov stojacich na betónovom námestíčku a hneď sa nás aj pýtali, odkiaľ prichádzame. V pokojnej obci ako sú Medzilaborce sa hneď rozchýri, keď sem zavítajú „západní“ zahraniční turisti, aby navštívili gigantickú sivú budovu v tvare kocky, teda „Múzeum moderného umenia Andyho Warhola“


Aj keď múzeum vzniklo už pred 22 rokmi, podľa Natáliinej mamy ho mnoho obyvateľov Medzilaboriec zvnútra ešte nikdy nevidelo. Pritom je to jediné múzeum v celej Európe, ktoré vystavuje takmer výlučne diela Andyho Warhola ako stálu expozíciu. V Pittsburghu, Andyho rodnom meste, ktoré leží v americkom štáte Pensylvánia, otvorili "The Andy Warhol Museum", s jeho dielami až o tri roky neskôr v roku 1994.


Spolu s ďalšími dvomi zvedavcami sme tu jediní návštevníci. Stúpame hore kvetovanými schodmi. Na prvom poschodí máme možnosť vidieť umelcove osobné predmety ako napr. jeho okuliare, krstnú košieľku, osobné fotografie či jeho fotoaparát. Na jednej stene zbadám visieť celkom nenápadnú reklamnú kampaň z minulého sčítania ľudu na Slovensku, ktorá sa snaží ľudí zo severovýchodnej časti krajiny - pomocou Andyho Warhola - presvedčiť, aby sa prihlásili k svojej rusínskej identite.


Je otázne, či sa tento umelec počas svojho života k svojim rusínskym koreňom vôbec niekedy prihlásil. Andyho obľúbená fráza bola „I come from nowhere“ („Ja pochádzam odnikiaľ“).

Prechádzame mnohými sálami so zatienenými oknami. Až v múzeu pochopím, aká je vlastne táto budova a zbierka Andyho Warhola veľká. Všade hrdo visia jeho obrazy, dokonca aj tapety sú farebné a so vzorom umelcových ikon alebo jeho tváre. Krikľavé farby a opakujúce sa motívy na mňa pôsobia meditatívne, až uspávajúco, alebo žeby to bolo kvôli nedostatku denného svetla vo vnútri budovy?

Po hodine sa vydávame na cestu do Mikovej, odkiaľ začiatkom 20. storočia odišli rodičia Andyho Warhola do USA. Pri vstupe do obce nás na pôvod umelca pop artu upozorňuje mierne vyblednutá tabuľa, no vo vysokej tráve a bujnom kroví však pôsobí veľmi žalostným dojmom. Zdá sa, že sa toho v tomto maliarskom meste za posledné desaťročia veľa nezmenilo. Ulicu lemujú malé kamenné domčeky z minulého storočia. Nikde nevidieť ani živej duše. Iba jeden túlavý pes sa lenivo a trochu smutne poneviera po lúke pri ceste a zrejme sa snaží vyňuchať niečo na zjedenie...
 
Na mestskom cintoríne sa snažíme nájsť náhrobné kamene Warholovej rodiny. Spoza hrubej steny, ktorú tvoria vysoké, tmavé stromy k nám prenikajú hlasy. Natália sa po rusínsky prihovára skupinke ľudí v záhrade. Pýta sa, či by nám mohli ukázať cestu na mikovský cintorín. Obyvatelia nás hneď volajú k nim. Dvaja muži v károvaných košeliach a jedna žena sedia na lavičke a popíjajú popoludňajšie pivo. Na otázku, či sa ešte v meste nachádzajú príbuzní Andyho Warhola, ukazuje muž v strede hrdo prstom na svoje brucho: „Janko, jeho bratranec osobne.“  


Ján Zavacký sa v jednom rozhovore, ktorý smieme dať na túto stránku, predstavil ako jediný bratranec žijúci v dedine. Samotného Andyho síce osobne nikdy nestretol, ale jeho bratov Johna a Paula áno, keď prišli do Medzilaboriec pri príležitosti otvorenia múzea. Ľutuje, že sa múzeum Andyho Warhola nenachádza v Mikovej. Na konci rozhovoru sa ešte vyjadril k výhodám komunizmu. Potom nás zaviedol na mikovský cintorín. Čoskoro sme zistili, že takmer každý druhý hrob nesie meno „Warhola“ príp. „Zavacký“.

výhľad z cintorína na obec Miková
Tento pán nám ukázal aj miesto, kde kedysi stál rodný dom Andreja Warholu, umelcovho otca. Pôdorys pôvodného kamenného domu z 19. storočia si môžeme zhruba predstaviť už len na základe novostavby. Za domom sa rozprestierajú kilometre lúk, ktoré končia v lesoch blízkeho, stredne vysokého pohoria. Napravo od kamenného domu objavíme starú drevenú štvorcovú debnu. Ján Zavacký nám vysvetľuje, že je to poklop studne, ktorá ešte stále existuje. So slávnostným výrazom tváre nám oznamuje, že z tejto studne pili ešte Andyho rodičia.


Napriek tomu sa Natália a ja necítime ako objaviteľky, pretože hneď v nasledujúcej vete sa starší pán vyjadril, že na toto miesto priviedol už mnoho ľudí z médií. –Pravda! Krátko po návrate do Košíc som ho spoznala v dokumentárnom filme Stanislawa Muchu „Absolut Warhola“, len o niekoľko rokov mladšieho a s trochu menej okrúhlym bruchom.

Aj Košice, tohtoročné hlavné mesto kultúry, chcú z jeho slávy trochu vyťažiť. Začiatkom mesiaca sa na jeho počesť konala Pop-art párty. Vo výklade cukrárne Aida sa už týždne skvie plagát s azda najslávnejšou konzervou sveta. A v Múzeu voskových figurín, ktoré sa nachádza v košickej Urbanovej veži, stojí neďaleko bývalého prezidenta Rudolfa Schustera aj umelcova figurína. Môžeme sa len domnievať, či by si to Andymu Warholovi páčilo, no kontrast medzi východoslovenským, sčasti dedinským šarmom a svetovým kultom jeho osobnosti by ho možno aj pobavil.


Dodatok
Dokumentárny film poľského režiséra Stanisława Muchu „Absolut Warhola“ si môžete pozrieť tu.

Krátky príspevok o Medzilaborciach, rusínskej menšine ako aj múzeum Andyho Warhola si môžete pozrieť na minet-TV (televízny magazín pre menšiny po nemecky).

Teilen

streda, 28. augusta 2013

Návrat do veterného mesta




Už od môjho príchodu do mojej staronovej domoviny sa mi okolo uší neustále obtiera severný košický vietor, ktorý silne prúdi do Košickej kotliny. Košice sú obklopené zeleným lesnatým horským pásom, ktorý obkolesuje mesto ako ochranná hradba a zachytáva vietor, ktorý sa potom mení na teplý a suchý, ale neustále prítomný.  

Vietor, vietor. Ako verný spoločník brázdi silným prúdom mestskými uličkami a námestiami centra mesta. Raz je nežný a šepká tajomne, inokedy impulzívny, vtedy hučí a ženie sa divo ulicami a dokáže vojsť aj do najmenšej štrbiny. Niekedy fučí zo všetkých síl zhora na trhovisko a potom neskôr hravo šteklí pokožku ako pierko.

Nedá sa porovnať s hamburským nárazovým, často ostrým vetrom. Tento príjemný prúd vzduchu je v údolí Košíc už odjakživa známy jav. Aj moja mama s ním vyrastala od detstva. Odporučila mi prečítať si jednu z jej obľúbených detských kníh, ktorá opisuje košický vietor detskými očami: „Betka a Veterné mesto“. V tomto románe opisuje Božena Mačingová (*1922), slovenská autorka kníh pre deti a mládež, život školáčky Betky v jej domove - v Košiciach.  

Aj Betku sprevádza vietor deň čo deň, i počas jej nočného spánku. Vo svojich snoch lieta ponad mestské strechy a kostolné veže. Šumiaci vietor naháňa niektorým deťom strach, no pre ňu je neustálym spoločníkom, rovnako, ako aj pre mňa. „Spieva si, len mu treba rozumieť," hovorí Betka, hrdinka románu, v jednej časti.


Román pre deti „Betka a Veterné mesto“ z roku 1983 je možné dostať už len v antikvariáte. Mne sa ju podarilo zohnať v online antikvariáte „ČierneNaBielom“. Pečiatka v knihe „Klub abstinentov“ poukazuje na jej celkom špeciálneho pôvodného majiteľa... 

Teilen

štvrtok, 22. augusta 2013

Pravda


Dňa 21. augusta si pripomíname vpád vojsk Varšavskej zmluvy (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko) do bývalého Československa. Okupácia krajiny mala zastaviť reformné pokusy Komunistickej strany Československa pod vedením Alexandra Dubčeka, ktorý usiloval o liberalizáciu a demokratizáciu socialistického režimu.

V Košiciach si na vpád sovietskeho vojska spomína mnoho svedkov tejto doby ako keby sa to bolo stalo iba včera. Obyvatelia mi počas 21. augusta na košickej pešej zóne rozprávali o svojich zážitkoch. Bola odhalená nová tabuľa obetiam Košíc a pri tejto príležitosti sa tu zišlo mnoho ľudí. Chýbala len jedna osoba, na ktorú som počas uplynulého dňa nemohla prestať myslieť - Tibor Kováč.

Presne si pamätám, aká som bola vzrušená, keď som prvýkrát navštívila 76-ročného muža v domove dôchodcov. Tibor Kováč sedel vo svojom invalidnom vozíku a zodvihol hlavu, keď som vstúpila do jeho izby. Až trochu neskôr som si všimla, že pozeral vedľa mňa, pretože tento starší pán bol takmer slepý. S úsmevom ma požiadal, aby som sa posadila, čo u mňa najskôr vyvolalo slabší pocit bezradnosti, lebo v tejto malej izbe s okrovou lesklou PVC-podlahou nebolo nič okrem skrine, postele, mobilného odkladacieho stolíka a trezora.

Sadla som si teda na koniec postele a opatrne som sa Tiborovi Kováčovi predstavila. Chcel presne vedieť, s kým má dočinenia a hneď sa ma pýtal na môj novinársky preukaz. „Môžem Vám ukázať aj môj, ak chcete. Ešte stále ho mám“, povedal muž a začal nemotorne šmátrať v malej žltej taške, ktorú mal ukrytú na šnúrke pod košeľou.  

Napokon, keď som mu rozprávala, že v Košiciach pôsobím ako mestská kronikárka, sa jeho tvár rozžiarila. „Tak to máme niečo spoločné, slečna Kristína. Môžem Vás tak volať, alebo ste už vydatá?“ Na okamih sa na jeho tvári mihol prešibaný úsmev a ja som si predstavila, ako dobre musel Tibor Kováč vyzerať vo svojej mladosti - vtedy, ako 31-ročný, počas Pražskej jari, keď ešte šikovne a voľne stál na svojich nohách a fotil pre Slovenské technické múzeum v Košiciach. Videla som ho pred mojimi očami, ako sa so svojou partiou stretol v klube umelcov, samí abstraktní umelci, a ako tam s nadšením, potajme šepkajúc diskutovali o „socializme s ľudskou tvárou“ Alexandra Dubčeka.

 „Viete, slečna Kristína, máme niečo spoločné…“, urobil opatrne prestávku a dvihol ukazovák: „Obaja sme denní kronikári. Obaja dokumentujeme všedný deň v Košiciach. Už len z toho dôvodu som povinný odpovedať Vám na každú otázku s najlepším vedomím a svedomím. Je to moja novinárska povinnosť voči verejnosti!“ So slávnostným výrazom tváre a energickým pohybom sa oprel dozadu vo svojom vozíku. Nastala krátka pauza a ja som nedokázala zabrániť úškrnu na mojej tvári. Bola som naozaj nadšená.

„Ešte donedávna som, nezávisle od toho, čo sa mi vtedy prihodilo, mesto denne fotograficky dokumentoval“ povedal Kováč a vysvetľujúco ukázal na seba a svoj vozíček pod sebou. Dňa 21. augusta 1968, pred presne 45 rokmi, sa mal život Tibora Kováča zmeniť. Keďže sa Košice nachádzajú blízko ukrajinskej hranice, dorazili ruské tanky do centra mesta už okolo štvrtej hodiny ráno. Nikto nerátal s okupáciou „bratským národom“. „Pamätám si na tento deň, akoby to bolo dnes. Sú to strašné chvíle. Náhodou som o ôsmej ráno počúval v rádiu správy. Najprv som si myslel, že je to rozhlasová hra, ale potom som rýchlo pochopil, že sa jedná o vážnu vec. Hneď som si zbalil môj fotoaparát a ponáhľal sa do centra mesta, kde sa už zhromaždilo množstvo ľudí.“

Keď Tibor Kováč dorazil v skorých ranných hodinách na miesto deja, nachádzalo sa na križovatke asi 1200 ľudí. Vo vzduchu sa týčili protestné plagáty „Sme za Dubčeka“, „Nech žije sloboda“, „Nech žije demokracia“. Iróniu je, že ľudia v to ráno protestovali proti ruskému vojsku na „Námestí osloboditeľov“, teda presne na tom mieste, kde stojí gigantický pomník venovaný sovietskym vojakom, ktorí ku konci vojny v roku 1945 oslobodili mesto.

Foto: Tibor Kováč, 21.08.1968
Kováč videl mnoho bezradných tvárí stojacich pred valiacimi sa tankami, ktoré jazdili v šíku popri obyvateľoch Košíc. Avšak až na niekoľko hodených tehál vládol na námestí relatívny pokoj. Niektorí ľudia sa pokúšali s ruskými vojakmi diskutovať, iní ich zlomyseľne ponúkali chlebom a soľou, čo je obvyklý pozdrav na privítanie.

Foto: Tibor Kováč, 21.08.1968
„Rusi boli celkom dezorientovaní. Očakávali vojenské povstanie. V tranzistore som počul, že bola reč o kontrarevolúcii,“ spomínal Kováč. Fotil udalosti až do 11:30 hod., kedy opustil námestie, aby si vymenil film. Krátko nato sa znova vrátil späť. Pokojná atmosféra medzitým skončila. „Jeden chlapec hodil na tank kameň, hneď nato ho zastrelili. Potom ako do davu padol prvý výstrel, situácia eskalovala. Ľudia začali zapaľovať tanky a prevracať vojenské vozidlá, “ pokračoval.

Foto: Tibor Kováč, 21.08.1968

Posledný záber, ktorý Tibor Kováč v tento deň urobil, bol záber jedného tanku. V pozadí bolo vidieť jednu budovu na „Námestí osloboditeľov“. Na streche domu stál nápis „Pravda“, čo je názov novín. Svoje fotografie nechal vyvolať vo svojom fotografickom laboratóriu ešte v ten istý deň.

Večer, cestou domov, sa vrátil späť na „Námestie osloboditeľov“. Nikde nebolo vidieť ani živej duše. Nastalo ticho. Niekoľko posledných tankov sa prevalilo cez ulicu. „Chcel som stihnúť poslednú električku. Tu som zrazu začul cvaknutie“ povedal Kováč. Bolo 20:10 hod. Guľka trafila fotografa do hlavy.

Tibor Kováč strelu do hlavy prežil. Lekári bojovali celé dni o jeho život. Jedna priateľka mu o štyri dni neskôr prepašovala do nemocnice jeho zábery z 21. augusta. „Tak sme dostali do bezpečia kus košickej histórie!“ Fotografie sa mu podarilo ukrývať až do pádu železnej opony. Kováča a jeho okolie viackrát vypočúvala tajná polícia.


Keď som ho raz pri inej návšteve poprosila, aby mi ukázal svoje fotografie z dňa okupácie, okamžite zmenil výraz tváre a upozornil ma, aby som rozprávala tichšie. „Všetkých nás tu odpočúvajú“, šepol s vystrašeným hlasom. Jeho telesné zranenie je viditeľné, ale čo v jeho vnútri spôsobili dlhé roky okupácie, ostáva očiam neviditeľné.

Tibor Kováč vystavil svoje fotografie po prvýkrát v roku 2000 v Slovenskom technickom múzeu v Košiciach. Odškodné nikdy nedostal. Dnes žije v domove dôchodcov utiahnutým životom.


V priebehu okupácie zomrelo na Slovensku pri protestoch civilného obyvateľstva 29 ľudí. V Košiciach zomrelo 21. augusta 1968 šesť občanov a najmenej 57 osôb bolo zranených.

Všetky fotografie na tejto strane sú uverejnené s láskavým dovolením pána Tibora Kováča.

Dalšie, po prvý krát uverejnené fotografie sa nachádzajú tu.

Filmové zábery z invázie sovietskych vojsk do Košíc, dňa 21.08.1968

Teilen

utorok, 20. augusta 2013

O spievajúcom a lietajúcom vtáčikovi menom Iva Bittová



V rámci letného festivalu "Leto v parku", vystúpila česká speváčka, skladateľka a huslistka Iva Bittová spolu so skupinou Čikori minulú sobotu v Košiciach na koncerte v priestoroch bývalých kasární (Kasárne/Kulturpark). Iva Bittová je aj medzinárodne známa umelkyňa. Vo svojej vlasti je považovaná za jednen z najvýznamnejších zjavov alternatívnej scény.

Zmesou džezu, folklóru, klasiky a zvukov pralesa očarila umelkyňa svojím detským šarmom nielen mňa. Jej vstupy znejúce ako spievajúci a lietajúci vtáčik sú jedinečné. Mnoho Košičanov s ňou nahlas spievalo jej piesne. V ich usmievajúcich tvárach bolo vidno, že ako deti vyrastali s hudobnými kazetami Ivy Bittovej... Pre mňa bola skutočným objavom.

  

Iva Bittová sa narodila v roku 1958 v Bruntáli na Morave. Obidvaja rodičia boli hudobníci. Jej otec, Koloman Bitto, ktorý bol hlboko napojený na svoju juhoslovenskú domovinu, vedel hrať skoro na každom nástroji, a to v klasickom alebo aj folklórnom štýle. Svoj talent odovzdal ďalej Ive a jej obidvom sestrám.

Ako dieťa chodila Iva na balet a učila sa hrať na husliach. V juhomoravskom Brne vyštudovala konzervatórium v hudobnom a hereckom odbore. Už počas štúdia hrávala v experimentálnom divadle „Husa na provázku“. Neskôr vystupovala v televízii, hrala v rôznych filmoch a pracovala v divadle ako herečka.

Po predčasnej smrti svojho otca sa rozhodla ísť v jeho stopách ako hudobníčka a skladateľka. Začala sa viac sústreďovať na svoje hudobné vzdelávanie a od roku 1982 začala študovať husle. 

Po 17 rokoch, kedy jej domovom bola vidiecka oblasť pri Brne, sa v roku 2007 presídlila do USA. Tam žije v zelenom zázemí New Yorku v údolí Hudsonu. Jej syn Antonín, ktorý sa narodil v roku 1991, je tiež hudobník.

Viac informácií o jej hudbe a jej aktuálnych koncertoch nájdete tu.  Ešte viac vidieť a počuť môžete tu.


Teilen