Kúsok zeme na tanieri

Počas košickej návštevy predsedu organizácie „Nemeckého kultúrneho fóra východnej a strednej Európy“ pána Winfrieda Smaczného z Potsdamu si moja stará mama nenechala ujsť príležitosť a pozvala jeho a jeho manželku k sebe domov na večeru. "V žiadnom prípade nie je možné stráviť na Slovensku niekoľko dní bez toho, aby sa neochutnalo slovenské národné jedlo – bryndzové halušky," mienila moja babička a hneď si uviazala zásteru. 

Samozrejme, nezostalo len pri haluškách. Moja stará mama, ktorá pochádza z Moravy, nám večer podávala tradičné moravské koláčiky z kysnutého cesta, ako aj rozvoniavajúci makový závin, ktorý vybrala čerstvo upečený priamo z pece. Vôňa koláčov sa miešala s nezameniteľnou vôňou opraženej slaninky. 

Bryndzové halušky podávala stará mama na tanieroch s kobaltovo-modrým cibuľovým vzorom – takáto jedálenská súprava totiž nesmie v žiadnej československej domácnosti chýbať! K jedlu sme popíjali kyslé mlieko. Pred jedlom i po ňom sme si niekoľkokrát pripili domácou slivovicou zo sliviek môjho starého otca. Manželia Smaczny nie sú veľkí jedáci, no môj starý otec ich neúnavne ponúkal, aby si z halušiek i koláčov ešte pridali a veľkoryso im dolieval i do pohárikov domácu slivovicu. V ten večer určite nikto nezostal hladný a celkom triezvy...

Každý Slovák - bez výnimky - bryndzové halušky zbožňuje už od narodenia. Moja rodina si vždy „zašpásovala“ s nemeckými mužmi, ktorých sme počas rokov priviedli do našej slovenskej domoviny. Národné jedlo im bolo predložené ako test: ak jedlo hosťovi chutilo, bol okamžite vyhlásený za „originálneho Slováka“. 

Ale - z čoho sa vlastne pripravujú tieto bledookrové, lesklé halušky? Bryndzové halušky sú zo zemiakov – zo základnej suroviny slovenskej kuchyne. Na cesto potrebujete zmiešať postrúhané zemiaky s múkou a soľou. A podobne ako pri príprave rakúskych halušiek (s vajcom) sa zemiakové cesto pretlačí cez "strúhadlo", ktoré je položené na hrnci s vriacou vodou, do bublajúcej vody. Uvarené halušky, ktoré vyplávajú hore, sa vyberú sitkom z vody a krátko sa opláchnu studenou vodou, potom sa premiešajú s bryndzou – špeciálnym druhom slovenského ovčieho syra. (Tradičnú slovenskú bryndzu dostať len na Slovensku – vyrába sa z nepasterizovaného ovčieho mlieka a preto sa nesmie vyvážať do EU.) 

Bryndzové halušky sa podávajú ozdobené lyžicou kyslej smotany, praženou slaninkou a polejú sa výpekovou masťou a niekto ich dochucuje aj kôprom. Halušky sa robia aj s kyslou kapustou alebo tvarohom. K jedlu sa pije kyslé mlieko, cmar alebo zákvas.

Toto tradičné jedlo odzrkadľuje spôsob života na slovenskom vidieku – chov oviec tu patrí k najstarším poľnohospodárskym aktivitám a robí sa dodnes. Ovce boli v minulosti na Slovensku najčastejšie chované domáce zvieratá, a to nielen kvôli mlieku a syru, ale aj pre kožušinu, z ktorej sa vyrábalo oblečenie. Od 14.-ho storočia sa chov oviec zaslúžil o rozvoj remesiel a cechov – kožušníckych, garbiarskych a obuvníckych. Kultúra pastierov má aj veľmi významné postavenie v slovenskom folklóre.  

Pastierske hudobné nástroje ako je fujara – dlhá, drevená, zvislo držaná flauta, píšťaly, ovčie kožušiny na podlahách a ovčie guby na stenách - to všetko patrí ku klasickému inventáru každého salaša.

Manželom Smacznym bryndzové halušky chutili. Na spiatočnej ceste do hotela mi povedali, že z jedla bolo cítiť „spätosť so zemou“. Nuž a ja som bola spokojná, keď ma pán Smaczny nasledujúce ráno uistil, že po slivovici nemá žiadnu opicu ...

S plavkami k Mlynskému náhonu

„Keď sa spýtate obyvateľov Košíc, čo im v meste z minulosti najviac chýba, ich odpoveď bude: Mlynský náhon“, hovorí Milan Kolcun a myslí tým na bývalý vodný kanál v centre. Mestský sprievodca a spisovateľ pozná túžby obyvateľov mesta lepšie ako ktokoľvek iný. Nie je snáď taký košičan, ktorého by Kolcun nebol býval sprevádzal jeho domovinou.  

Pri pretrvávajúcich tridsiatich piatich stupňoch by som si aj ja najradšej zbalila plážovú tašku a išla sa ponoriť do ochladzujúceho moku. Lenže jediný zdroj osvieženia, ku ktorému v meste prídete po svojich, sú početné fontány na Hlavnej ulici.  

Dobové obrazy a fotografie svedčia o romantickej kulise trblietajúcej sa vodnej hladiny pri Jakabovom paláci. Tento je na Mlynskej ulici, ktorá je jednou z krížových ulíc pešej zóny Hlavnej ulice. Rieka v strede mesta? To si dnes môžu pamätať už len staršie ročníky.  

„Mlynský náhon“, ktorý vďačí za svoje meno bývalému vodnému mlynu, bol ramenom rieky Hornád. V roku 1968 však bola voda vypumpovaná a romantická „benátska kulisa“ nahradená rýchlostnou cestou. Od tohto okamžiku to v hlbokej priekope bez prestávky hučí – cesta je totiž hlavnou dopravnou spojnicou medzi severom a juhom mesta.

Pre obyvateľov Košíc ostalo v centre mesta na zotavenie niekoľko parkov. V rámci programu „Hlavné mesto kultúry 2013“ boli parky za 6,5 milióna Euro rekonštruované, dnes potešia obyvateľov novými lavičkami, detskými ihriskami a vyštrkovanými chodníkmi. Náročná prestavba parkov, ktorá z časti prekryla betónom pôvodné zelené plochy, vyvolala u obyvateľov mesta nemalé znechutenie. 

Kritické stanovisko voči investíciám v rámci programu „Hlavné mesto kultúry Košice 2013“ zaujíma aj Zuzana Pacákova, jedna zo štyroch organizátorov projektu „Návrat vody do mesta“. 27 ročná Zuzana hovorí, že “je pekné vidieť, ako sa parky obnovujú, škoda je ale, že sa voda nestala jednou z hlavných tém „Hlavného mesta kultúry“. To by bolo bývalo zmenilo tvár mesta natrvalo“. 

Zuzana je ako zamestnankyňa organizácie v projekte „Košice 2013“ zodpovedná za oblasť „Vizuálneho umenia“. Spolu s Petrom Radkoffom, majiteľom alternatívneho kultúrneho centra „Tabačka“, Petrom Vrábeľom, členom umeleckej skupiny „Kassaboys“ a Petrom Kočišom, spoluzakladateľom divadla „na peróne“, chce Zuzana svojim projektom vyvolať diskusiu, ktorá sa zasadí o doslovný návrat vody do mesta.

Počas uplynulého víkendu štvorčlenný tím vytiahol na ulice tisíce ľudí. V Mlynskom náhone sa konali aktivity vizuálneho umenia, koncerty, hralo sa divadlo a na malej, ešte existujúcej vodnej ploche pred hotelom Yasmín oproti Tabačke, sa dalo vo vode športovať. Prvý krát od roku 1968 bola na dôležitej mestskej spojnici zastavená doprava – na viac než 48 hodín.

V stanoch diskutovali zástupcovia mesta, vodohospodárski odborníci a obyvatelia o možnosti ako by sa dal uskutočniť „Návrat vody“ do hlavnej dopravnej tepny mesta. Konkrétne architektonické plány sú už vypracované. Doposiaľ ale na mestskej správe narážajú na „hluché uši“ – príčinou sú vysoké investičné náklady, ktoré sa vraj šplhajú až do miliardových výšok. 

Postoj obyvateľov k projektu, že v betonovej mulde niekedy opäť potečie voda, je tiež pomerne skeptický a to i napriek tomu, že jednoznačná väčšina z nich si prinavrátenie romantického Mlynského náhonu praje. „Keď sa to Schusterovi, ako bývalému primátorovi Košíc, nepodarilo, tak sa to nepodarí nikomu!“ – znie promptná odpoveď obyvateľstva. Rudolfovi Schusterovi, ktorý bol pred ako aj po zmene režimu primátorom mesta Košíc, a v deväťdesiatich rokoch zásadným spôsobom rekonštruoval a asanoval centrum mesta, sa stalo, že sa peniaze na ďalšie nákladné rekonštrukcie centra mesta minuli. 

Peniaze ale nie sú pre Zuzanu Pacákovú dôvodom, aby sa projektu vzdala – „Podobné projekty boli v Európe už úspešne realizované. Ako príklad – projekt v mestskej časti holandského mesta Utrech,“ vysvetľuje Zuzana. „Zameriavame sa na projekty v európskych mestách a chceme tým ukázať, že i napriek vysokým nákladom, je realizácia možná. Samozrejme tieto príklady poukazujú aj na niečo iné – projekty sa vydaria len s pomocou aktívnej účasti občanov. Ich iniciatíva je sila, ktorá projekty poháňa.“

Tento víkend sa pre projekt „Návrat vody“ dokázalo zmobilizovať 10.000 občanov. V neskorých hodinách sa ináč vyľudnená betónová priekopa premenila na tanečný parket, kďe na zvuky elektornickej hudby sa uvoľnene bavila a oslavovala mládež. Post-romantika dvadsiatého prvého storočia...

Dojmy z akcií

Kubánska atmosféra v Košiciach

Košice a jeho fasády vo farbe terrakoty, morbidný šarm odlupujúcej sa omietky, bielo nalíčené kostoly a robustné kamenné múry v nietkorých zákutiach v nás prebúdzajú klamlivý obraz starej rybárskej osady.  

Nádych Kuby alebo Stredozemného mora? Samotní košičania sa nad tým len pousmejú...

Polčas

Je polčas. Dva a pol mesiaca mám za sebou, ostáva mi ešte ďalších dva a pol. Medzičasom som tu už doma. Najradšej by som zastavila čas - tak dobre sa cítim v mojej staro-novej domovine. Pri najlepšej vôli nemôžem zdieľať názor Thomasa Manna, že jediná možnosť proti zrýchleniu času je cestovanie. Od môjho príchodu do Hlavného mesta kultúry 2013 sa cítim ako dravec, ktorý je poháňaný dojmami, ktoré mi v noci, po dni plnom rôznych udalostí a zaujímavých stretnutí, víria hlavou.

Medzičasom som si už na všeličo zvykla – na zvuky huslí a trúbok, ktoré sa ráno z hudobnej školy predierajú k môjmu podkrovnému bytu, ktorý leží v budove Máraiho štúdio Divadla Thália na opačnej strane ulice, na vysoké obrubníky chodníkov, na ulice s „deravým a nabublaným“ asfaltom, po ktorých sa drkocem na mojom hrkotajúcom bicykli. Počas teplých dní si s obľubou vychutnávam nárazový letný vietor, ktorý sa preháňa cez dolinu Západných Karpát, cez Košickú kotlinu.

Teším sa z pohľadu na tetu v kroji, ktorej vetrom ošľahaná tvár je zarámovaná v šatke. Každý deň predáva v stánku na trhu na Dominikánskom námestí kvetiny. Pomaly si zvykám na pohľad na dlhé, tenké a polonahé ženské nohy. Hrdo sa premávajú na závrate vyvolávajúcich vysokých opätkoch po uliciach starého mesta, ktoré sú dláždené „mačacími hlavami“. Poobede na Hlavnej ulici vnímam tryskajúcu vodu farebne osvetlenej fontány pri Dóme Sv. Alžbety. Večer si fontána rytmicky poskakuje na melódiu pesničky „Yesterday“. Povedľa fontány sa celý deň prechádzajú chodci a v pohode si pochutnávajú na zmrzline.

Už sa neznervózňujem nad unudene hľadiacimi, žuvačku prežúvajúcimi predavačkami, ktoré si svoju osemhodinovú smenu pretelefonujúc odstoja za pultom obchodu. Radšej sa poteším nezvyklými a pre mňa neznámymi vôňami supermarketov a nechám ich, aby mi pošteklili nos. Privykla som si na špeciálnu chuť slovenského údeného syra, smotanový sedliacky jogurt a na mäkký, nesolený chlieb.

Bezproblémovo zvládam dokonca aj 60 percentnú slivovicu z domácich sliviek môjho starého otca, ktorú dostanem vždy pred nedeľným obedom. Starý otec mi pritom so zdvihnutým ukazovákom rozpráva, že jeho pálenka je najlepšia prevencia na najrozličnejšie zdravotné ťažkosti. Len zriedkakedy viem odolať sladkým pokušeniam mojej babičky, ktorá mi ich, jemne zabalené v krabičke, podá vždy, keď sa vydávam na cestu domov.

V „Dobrej čajovni“ na Mäsiarskej ulici ma vždy víta vôňa vodných fajok, keď si kráčam hore po schodoch na kurz jógy. Jedinečná je aj parná lokomotíva Katka, ktorá si pískajúc dychčí cez Čermeľské údolie na okraji mesta. Dym zhoreného uhlia sa prederie až k lesnej ceste, kde si niekedy chodím zabehať.

V Košiciach si po daždi privoniam k vzduchu. Vonia úplne inak ako v Hamburgu. Zvláštna atmosféra prichádza s tichom po letnom lejaku, ktorý bleskami dokáže ohlušiť ako padajúce betónové múry po odstrele. Je to pocit pralesa v strede panelákovej kulisy mesta! Na to všetko som si už teraz zvykla a nechcela by som o to prísť. Ostáva mi ešte dva a pol mesiaca. Našťastie.