piatok, 31. mája 2013

Use the city!


V košickej kotline v máji bzučí hudba. Každé ráno presne o ôsmej ma budí ženský hlas, ktorý precvičuje stupnicu tónov. Ranné zahrievacie cvičenia sú mi medzičasom už dôverne známe. Keď sa neskôr vyšvihnem do sedla môjho modrého pegasusa a ženiem si to cez pešiu zónu, s napnutými ušami počúvam jemné tóny, ktoré sa predierajú do ulice cez otvorené okná hudobných škôl. Tu počuť zvuky huslí, tam ďalej sú to tóny trúbky.

Celé mesto je jeden koncert! Jeden festival strieda druhý. V rámci „Use the City Festival-u“ hralo medzi 22. a 24. májom v centre mesta viac než 40 hudobných skupín. V pešej zóne mesta prezentovali svoje umenie mnohí herci a umelci. Na Hlavnej ulici, vo dvoroch ale aj vo vedľajších uliciach hrali v piatok večer v malých stanoch hudobné skupiny. Aj napriek chladnému a daždivému počasiu sa návštevníci so spokojným úsmevom na perách kolísali v rytme gitár.


„Use the City Festival“, ktorý sa toho roku koná po piaty raz, prináša do ulíc umenie, hudbu a divadlo. Na verejných priestranstvách vystupujú umelci i amatéri, ktorí do svojich predstavení zapájajú aj návštevníkov. V piatok večer predviedla nezávislá košická divadelná skupina “Na peróne” spolu s francúzskou skupinou „Là Hors De“ z Lyonu interaktívnu performance, ktorá sa odohrávala na ploche niekoľkých štvorcových kilometrov. Herci, ktorí tancovali na stoličkách a tváre mali zakryté maskami, trhali knihy. Bolo to politické predstavenie, ktoré pojednávalo o cenzúre, exile, vyhnanstve, úteku, migrácií a ľudských právach.


V nočnej tme, v mestskej kulise, ktorú tvorili paneláky sídlisk, sme my – skoro 100 divákov – nič netušiac nasledovali skupinu umelcov, ktorí skákajúc, lezúc a tancujúc obsadili obrovský areál s prázdnymi továrenskými halami.

Zo začiatku som bola nezúčastnený divák, avšak zrazu som sa spolu s mnohými ostatnými návštevníkmi ocitla natlačená v malom priestore za mrežami železnej klietky. Všetci sme si kládli tú istú otázku – Čo sa s nami teraz stane? Cupkali sme ako malé ovečky v chodbe, ktorej mreže sa zrazu zatvorili a z nás urobili zajatcov. Herci boli medzi nami. Porozdeľovaní v klietkach volali po sebe zúfalými hlasmi a pýtali sa na mená ľudí, ktoré nám boli neznáme. Trocha bezmocne sme splynuli s dianím. Bolo to zrazu nepríjemné nebyť len obklopený obrazmi divadelného predstavenia, ale byť jeho aktívnou súčasťou a to bez toho, aby sme vedeli, ako sa dej skončí. 


Pri mrežiach klietok stáli “strážnici” so zahalenými tvárami, rytmicky sa udierali po nohách. Mali na sebe maskáčové nohavice a nemo hľadeli na svojich zajatcov, baterkami nám blikali do očí. Zrazu v zosúladenom pohybe divých dravcov, skočili na steny klietky. Všetko stíchlo a striaslo sa. Potom, čo začali poťahovať kovové baterky po železných mrežiach, sa v miestnosti rozozvučal ohlušujúci rachot.

Neustále som premýšľala o tom, aké to bolo jednoduché namanévrovať nás do tejto pasce. Pritom sa mi do mysle vrátila jedna spomienka zo začiatku týždňa, preľakla som sa a zrýchlil sa mi dych…


"Step by step"

Košická divadelná skupina “Na peróne” spolu s francúzskou skupinou „Là Hors De“ z Lyonu predstavujú Interaktívnu performance "Step by step"  






Fotký: Tomáš Bachura / Košice2013

Teilen

utorok, 28. mája 2013

Vagón na koľaji číslo tri


Mesiac máj priniesol nielen mnohé zábavné podujatia, ale aj jeden skľučujúci pohľad do minulosti. Jednalo sa o spomienku na udalosť, ktorá sa odohrala na košickej železničnej stanici pred 69-mi rokmi.  

Vtedy sa totiž začala deportácia viac než 15 tisíc Židov - 16. mája 1944 opustil stanicu prvý vlakový transport smerom do Osvienčimu. Bol to prvý z piatich uskutocnených transportov. Košice sa stali do 3. júna 1944 „judenfrei“ (zbavené Židov).

Stojím na košickej stanici pri koľaji čislo tri práve pred takým vagónom. Prebieha otvorenie zvláštnej výstavy, ktorú organizuje nadácia „Pochod živých“. Ilona Novák je maďarská vedúca projektu a kurátorka putovnej výstavy, s ktorou cestuje po svojej vlasti od roku 2007 – z jednej stanice do druhej. Teraz zavítala na Slovensko. S vagónom a výstavou spomína na deportáciu 430 tisíc maďarských Židov do koncentračného tábora Osvienčim-Birkenau.

V rokoch 1938 až 1945 patrilo mesto Košice k Maďarsku, ktoré bolo 18. marca 1944 obsadené nacistami. V tej dobe žilo v meste viac než 12 tisíc Židov. Tvorili približne pätinu mestského obyvateľstva. Na základe zemepisnej polohy mesta sa Košice stali „hlavným prekladiskom“ takmer všetkých transportov. Z celkových 145-ich deportačných vlakových súprav s maďarskými Židmi, prešlo košickou stanicou 137. Po 69-ich rokoch stojí jeden takýto železničný vagón opäť na stanici.

„Transport trval tri až štyri dni. V jednom vagóne bolo 80 až 100 ľudí, jedno vedro naplnené vodou a jedno vedro na exkrementy“ rozpráva pán Csaba Kende. Jeho vety pôsobia mechanicky a pretrhávane, sú plné faktov.

Hlas starého pána sa však trasie. Číta rýchlo, pohľad má upätý na vytlačený text. Jeho ruky zvierajú list papiera. Počas svojho prejavu sa ani raz nepozrie do davu ľudí. Po prejave akoby hľadal ochranu a stavia sa za viceprimátora Jána Jakubova, generálnu konzulku Maďarska Évu Czimbalmosné Molnár, za predsedu spomínanej nadácie Gábora Gordona ako aj za ďalších prítomných.

Zdá sa mi, že cítim, ako mu buší srdce. Môžem len predpokladať, ako ťažko mu muselo byť počas tohto prejavu. Aj rodina pána Kendeho bola do Osvienčimu v takom vagóne deportovaná. Vtedy 11 ročnému chlapcovi pomohli susedia a priatelia, vďaka ich pomoci sa do konca vojny dokázal v meste ukrývať. V roku 1945 sa do Košíc, vrátilo okolo 450 ľudí, ktorí holokaust prežili.

Stojím v prvom rade, hľadám oporu vo svojom poznámkovom bloku a fotoaparáte. Diktafón v ľavej ruke nahráva prejavy rečníkov, počúvam len na pol ucha.  


Pohľad na jednoduchý drevený vagón, ktorý je odstavený na koľaniciach železničnej stanice, pôsobí nereálne a z nenazdania oživuje rozprávanie mojej babičky. Pred sebou vidím ženy a deti, ktoré sú brutálne natláčané do vagóna pre dobytok. Bojazlivo objímaju všetko to, čo im zostalo, čo im bolo dovolené vziať so sebou do „pracovného tábora“. Pre moju starú mamu Valériu Forbatovú, ktorá vtedy mala 19 rokov, to boli posledné spoločné hodiny, ktoré strávila so svojimi rodičmi a so svojim bratom.

Babička mi rozprávala, že všetko sa odohralo veľmi rýchlo. Nikto nevedel prečo a kam mali byť odvezení. Na Košice svojej mladosti, vždy spomínala ako na multikultúrne mesto, kde dokonca ani krátko pred vypuknutím vojny nebolo cítiť protižidovské nálady. V jej rodičovskom dome, každý piatok, v predvečer sabatu, hrali so svojimi priateľmi rôznych národností a náboženstiev dlho do noci karty. Jej otec – Samuel Karp – bol ako optik v meste známy a vážený aj medzi nežidovskými obyvateľmi. Svoju optiku mohol viesť bez obmedzení až do jari 1944, čo bolo niečo neobvyklé, vzhľadom na to, že protižidovské zákony boli v platnosti už od roku 1938. Výrobcovia okuliarov však boli v tom čase vzácni.

V marci 1944 sa ale aj pre jej rodinu zmenila situácia. Tesne po obsadení mesta nacistami, museli v Košiciach všetci Židia nosiť dávidovu hviezdu. Bez toho aby naozaj chápala, čo sa vlastne dialo, sa mojej starej mame ešte v rýchlosti podarilo bezpečne ukryť niekoľko milovaných spomienkových predmetov u nežidovských známych. Krátko potom bola spolu so svojou rodinou a ďalšími 12 tisíc ľuďmi nahnaná a zatvorená do dvoch tehelní na Moldavskej ceste. O miestnosť, ktorá bola veľká dva štvorcové metre, sa delili dve rodiny. V miestnosti bolo jedno vedro na vykonanie potrieb. Tečúca voda tam žiadna nebola.
 

Na železničnom nastupišti znejú z ampliónu hlásenia a prerušujú na krátky okamžik moje myšlienky. Sme opäť v súčasnosti, sme opäť tu a teraz. Vydýchnem si. Dav tlieska. Prejavy sa skončili. Ľudia sa vydávajú na výstavu do vagónu. Trochu dezorientovaná ostávam ešte niekoľko minút na nástupišti železničnej stanice. V Košiciach pri koľaji číslo tri. 

Dodatok:


Knižný tip
Michael Okroy: Košice boli europským mestom. Sprievodca a čítanka židovskej kultúry a židovských dejín v Košiciach a Prešove." (Arco Verlag, slovensko-nemecky)

Občianská iniciatíva "Občania občanom" sa snaží postaviť pamätník obetiam holokaustu do roku 2014 – na 70. výročie deportácie maďarských Židov. Takýto pomník v Košiciach dodnes chýba. Jediná verejnosti prístupná spomienka, ktorá pripomína obete holokaustu, je na ortodoxnej synagóge na Puškinovej ulici.



Teilen

nedeľa, 26. mája 2013

Verní partneri




Dva zábery vzdialené od seba 1490 kilometrov…*

Wuppertal bolo prvé partnerské mesto Košíc. Dlhoročná spolupráca oboch miest má zárodky ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Prvá dohoda o spolupráci bola podpísaná 22. mája 1980 a obnovená v roku 1996, keď primátorom Košíc bol Rudolf Schuster.
  

*…vďaka pozornému pozorovateľovi v partnerskom meste!
Teilen

utorok, 21. mája 2013

Nositeľ Radu práce


Pokračovanie článku Hviezdne vojny v Košiciach 

Naše potulky začínajú pri dome na rohu Alžbetinej ulice, ktorého okná sú zalepené reklamami. Na svetloružovom priečelí domu sú ešte zreteľne vidieť stopy po bývalej tabuli s názvom „Ulica Leninova“, ktorá bola po revolúcii v rýchlosti odstránená. 

Rožný dom je ale zaujímavý aj pre niečo iné. Na malej tabuľke pod plexisklom nás upozorňuje fotka, že v rokoch 1989/90 tu sídlili regionálne zastúpenia Verejnosti proti násiliu (VPN) a pražského Občianskeho fóra. VPN, ktorá bola založená v novembri 1989, bola v časoch revolúcie ústredím slovenského opozičného hnutia proti komunistickému režimu.

V prechádzke pokračujeme a križujeme Dominikánske námestie smerom na Mäsiarsku ulicu. Na domu číslo 32 nachádzame tabuľu s nápisom „Robotnícky dom“. Pokračujeme smerom na sever mesta až ku bráne bývalého tabakového závodu na Strojárenskej ulici 1. Cez bránu vchádzame do vnútorného dvora komplexu, ktorý košickí obyvatelia láskyplne nazývajú “Tabačka”. Nad bránou rozpoznávam otlačok červenej hviezdy. Je až udivujúce, aké vyžarovanie majú tieto symboly, ktoré museli byť v rýchlosti odstránené. Na nový náter priečelí ale peniaze už asi nezvýšili.

Pozdĺž Kováčskej ulice, ktorá je paralelná s Hlavnou ulicou, sa vraciame späť do centra mesta. Zastavujeme sa pri Zvonárskej ulici 15. Tam nachádzame pamätnú tabuľu a sochu maďarského komunistu Aladára Komjáta. Úzka tvár a zapadnuté očné jamky sochy mi pripomínajú bronzové hlavy od Giacomettiho. Veľké písmená pamätnej tabule hlásajú, že “V tomto dome sa 11. februára 1891 narodil významný maďarský komunistický básnik, publicista, revolucionár a internacionalista”.  

Len niekoľko metrov od jedného zvonu si vykračujeme Zvonárskou uličkou s mediteránnym nádychom. Krátky dláždený chodník je lemovaný pastelovými domami z 19. storočia a ortodoxnou synagógou. Je to najstaršia dodnes existujúca synagóga v Košiciach z roku 1883. Jej priečelie žiari novou bielobou. Nachádzame sa v strede bývalej košickej židovskej štvrte. Na terase Café-Baru “Smelly Cat” sedia muži v kravatách a s otvorenými novinami. Tri mladé ženy pijú bezstarostne slamkou limonádu. Vládne tu ľahký nádych Talianska alebo južného Francúzska a my skoro míňame málo lákavé výklady krčmy, ktorá sa volá “Nositeľ Radu práce”..


Keď vchádzame do tmavej miestnosti, víta nás pach piva a cigaretového dymu. Moje oči si najprv musia privyknúť na prítmie. Vstúpili sme do iného sveta. Osamelý muž s fúzami, ktorý tu už so svojim poloprázdnym pohárom červeného vína viditeľne dlhšiu dobu posedáva, si podopiera hlavu pravou rukou. S melancholickým pohľadom, zahĺbený do svojich myšlienok nás ani nevníma. Na stene nad ním je pripnutý zarámovaný plagát Internacionály zrejme zo školského kabinetu. Vedľa, obrazy s československými prezidentmi – Benešom, Gottwaldom, Zápotockým, Novotným, Svobodom, Husákom a Havlom.

Čašníčka za pultom nám nalieva pomarančovú šťavu a čapuje pivo, to všetko za 80 centov. Hovorí, že krčma existuje len 13 rokov. Miestni obyvatelia ju s nostalgickou odovzdanosťou dekorujú spomienkami zo zbierok vlastných domovov. Kontroly sem z času na čas zavítajú, ale nechávajú majiteľov na pokoji. Na Slovensku je totiž používanie komunistických alebo fašistických symbolov trestné, ale „z recesie sa používať môžu“, prezrádza nám čašníčka. Či aj hostia sem chodia „z recesie“, nuž to je iná otázka. Zvláštne popri tejto socialistickej dekorácii pôsobí fotografia Georga W. Busha jr. s manželkou a osobným venovaním…



Poznáte príbehy k týmto tabuliam a nápisom? Teším sa na vaše komentáre na blogu, alebo mi napíšte na email forbat@kulturforum.info. 



Teilen

nedeľa, 19. mája 2013

Hviezdne vojny v Košiciach




Ak chce človek v Košiciach natrafiť na stopy komunizmu, nemusí ich dlho hľadať. Sú totiž všadeprítomné. Najmarkantnejším svedkom tejto doby sú sídliská, ktoré sú roztiahnuté po kopcoch pozdĺž mestskej kotliny. Veľa názvov ulíc, dokonca celé mestské štvrte Košíc, pripomínajú obdobie studenej vojny – dobu „hviezdnych vojen“.

Moja prechádzka po mestskej časti Nad jazerom mi pripomína putovanie vesmírom – cez Námestie kozmonautov sa dostávam na Raketovú ulicu, ktorá ma vedie cez Sputnikovú ulicu na Gagarinovo námestie. O mojich potulkách po Galaktickej ulici som písala pred nedávnom.

Gigantické panelákové sídliská Luník I-IX, ktoré vyrástli zo zeme od roku 1962 do 1972 a to západne od košického starého mesta, sú pomenované podľa sovietskych mesačných sond. Tieto mali dokázať prevahu a nadvládu Sovietskeho zväzu nad kapitalistickým Západom. Dôvodom pre obrovský program výstavby bytov v Košiciach, ktorého rozsah bol v dejinách Slovenska jedinečný, bolo založenie Východoslovenských železiarní, VSŽ. Štátny podnik bol založený v roku 1959 a stal sa najväčším metalurgickým výrobcom v Československu. Zamestnával do 30 tisíc pracovníkov. V roku 2000 kúpil Východoslovenské železiarne pittsburghský oceliarsky koncern U.S. Steel. Zachránil tak podnik ohrozený platobnou neschopnosťou, za ktorú „vďačili” železiarne korupčným aféram a rodinkárstvu Mečiarovej vlády. Dnes je U.S. Steel najväčším zamestnávateľom na východnom Slovensku.

Založenie VSŽ-ky spôsobilo od roku 1960 silný nárast obyvateľstva mesta. V priebehu desiatich rokov sa počet obyvateľov Košíc vyšplhá zo 79.400 na 142.200 ľudí. Popri výstavbe sídlisk (20 tisíc nových bytových jednotiek) sa realizovali aj ďalšie mestské stavebné projekty. Funkcionálny habitat “nového človeka” mali predstaviť nákupné strediská, športové a kultúrne zariadenia.  


22 tisíc metrov štvorcových je veľká betónová stavba „Bieleho domu“ - bývalého sídla Krajského výboru Komunistickej strany Československa. Tróni v strede novej mestskej časti Západ. Podľa názoru komunistov - “najrýchlejšie rastúce mesto Československa” - potrebovalo tejto skutočnosti zodpovedajúcu reprezentatívnu budovu. Nezabudnime, že vládlo všeobecné presvedčenie, že počet obyvateľov mesta do milénia dosiahne hranicu 300 tisíc! (Tento odhad bol nadsadený o 50 tisíc obyvateľov.)

Základný kameň megalomanskej budovy bol položený v roku 1979 a o šesť rokov neskôr sa gigantická stavba mestu samoľúbo predvádzala vo svojej plnej kráse. Vínovo červené plyšové sedacie súpravy v interiéri budovy výrazne pripomínajú niekdajšiu “prepychovú” dobu. Od revolúcie 1989 sídli v budove Magistrát mesta Košice. 

V košickom starom meste je hľadanie stôp komunizmu už výrazne zložitejšie. Peter Cábocky, košický umelec “na voľnej nohe” ma berie na prechádzku po historických uličkách mestského centra. Pozostatky z komunistického obdobia vedú v centre zvláštny život, odohráva sa neviditeľne, uniká pred pohľadom okoloidúcich chodcov.

Pokračovanie nasleduje v článku "Nositeľ Radu práce".



Teilen